Dňa 4. augusta 2020 navštívili podbrezovskú Zelpo arénu dve výrazné osobnosti svetového futbalu – Vladimír Šmicer a Patrik Berger. Bývalí reprezentanti Českej republiky, ktorí obliekali dresy slávnych európskych klubov, ako Borussia Dortmund, FC Liverpool, Aston Villa či FC Girondins de Bordeaux, prišli v rámci svojho pobytu na Táľoch povzbudiť našich hráčov pred ďalšími zápasmi druhej ligy.
Pri tejto príležitosti sme sa so slávnymi futbalistami zhovárali o ich kariére, ale aj o tom, aký mali dojem z nášho štadióna.
S Vladimírom ŠMICEROM
Spoločne s Milanom Barošom ste sa v roku 2005 stali prvým českým víťazom prestížnej Ligy majstrov. Ako si spomínate na tento významný úspech po pätnástich rokoch?
– Ten čas hrozne letí, už je to dávno, ale je pravda, že teraz to bolo akurát pätnásť rokov. Mal som na túto tému viacero rozhovorov a spomínam na to samozrejme veľmi rád, pretože to bol pre mňa obrovský úspech, takisto aj pre klub. Naviac bolo pekné, že sme to vyhrali spolu s Milanom Barošom, že sme tam boli dvaja Česi, lebo do tej doby to nikto nevyhral. Aj po rokoch to beriem ako obrovský úspech, pretože sme vtedy ako Liverpool nemali až taký silný tím. AC Miláno bolo vo finále favoritom a v bláznivom zápase sme nakoniec vyhrali.
V spomínanom finále ste po polčase prehrávali s AC Milánom už 0:3, po hodine hry však bolo vyrovnané. Dali ste vtedy dôležitý gól na 2:3 a rovnako ste premenili poslednú penaltu vášho tímu, po ktorej Andrej Ševčenko nepremenil pokutový kop a FC Liverpool sa tak tešil z titulu. Ako si po rokoch vybavujete svoje dôležité góly vo finále Ligy majstrov?
– Dal som gól na 2:3 a bola to pre mňa skôr netypická akcia, pretože to bola strela z väčšej diaľky. Takých gólov som v kariére veľa nedával, ale padlo to tam a v ten večer sa diali naozaj neočakávané veci. Potom bolo predĺženie a nakoniec aj penalty. Tam boli trochu nervy, ale pomohlo nám, keď hráči AC Milána nepremenili hneď prvé dva pokutové kopy. To nás trochu ukľudnilo a už sme to dotiahli do víťazného konca. Svoju penaltu, v poradí štvrtú, som premenil a vzápätí Ševčenko nedal. Bol to pre nás obrovský zážitok, pretože to bol krásny zápas. Na štadióne bolo 90 000 divákov a keď na konci zdvihnete nad hlavu pohár, je to neopísateľný pocit, na ktorý aj po rokoch radi spomínate.
V reprezentácii ste stihli odohrať jeden zápas ešte za bývalé Československo, potom ste boli v rokoch 1995 až 2005 oporou českej futbalovej reprezentácie, s ktorou ste hrali na troch Majstrovstvách Európy v rokoch 1996, 2000 a 2004. Na ktoré z nich máte najkrajšie spomienky?
– Najúspešnejšie EURO bolo pre nás hneď to prvé, v roku 1996 a myslím si, že aj tie spomienky sú asi najsilnejšie, pretože sme došli až do finále a ešte sme ho hrali v starom Wembley proti Nemecku. Bola tam kráľovná, my sme tam boli prvýkrát ako samostatná Česká republika a dosť nás podporovali aj fanúšikovia. Veľa z nich prišlo do Anglicka, aby nás povzbudzovali priamo na zápasoch a mali sme od nich naozaj obrovskú podporu. V roku 2004 sme mali tiež veľmi silný tím, ale vypadli sme v semifinále. Nedali sme už to finále, aj keď sme hrali asi ľahší futbal ako v roku 1996. Vtedy sme si zo všetkého robili srandu, ešte sme boli s Patrikom mladí, v kvalifikácii sme toľko toho nenahrali, Patrik samozrejme trochu viac ako ja. Samotný hlavný turnaj som si šiel hlavne užiť a zrazu sme hrali tie ťažké a dôležité zápasy ako štvrťfinále, semifinále a finále. Bol to obrovský zážitok a najradšej si spomínam práve na svoje prvé EURO a rok 1996. Boli sme vtedy naozaj blízko titulu majstrov Európy, v podstate sme boli dvadsať minút od zlata a aj po rokoch ma mrzí, že sme to nedotiahli do víťazného konca. Nedávno sme pozerali záznam toho finále a hrali sme veľmi dobrý zápas. Je naozaj škoda, že sme to vtedy nevyhrali.
Na ktorý moment zo svojej futbalovej kariéry nikdy nezabudnete, respektíve čo vám najviac utkvelo v pamäti?
– Určite spomínané finále Ligy majstrov v roku 2005. To bol určite môj najväčší úspech v kariére, ako kolektívny, tak individuálny. Ale tiež začiatky v Slávii Praha, keď som zistil, že zo mňa môže byť futbalista. Dostal som sa do „áčka“ a hral som za prvý tím Slávie. To bol pre mňa taký prvý veľký moment, kedy som z dorastu prestúpil medzi mužov, dostal som profesionálnu zmluvu a zrazu som bol profesionálny futbalista. Určite aj to bol moment, na ktorý len tak nezabudnem.
Ako sa vám páči v podbrezovskej Zelpo aréne, boli ste tu už niekedy predtým?
– Som tu prvýkrát, štadión je veľmi pekný a útulný. Škoda, že som tu ešte nebol na zápase, zatiaľ mi to nikdy nevyšlo.
Poznali ste predtým náš klub FK Železiarne Podbrezová?
– Predtým veľmi nie. Samozrejme, keď som pozeral výsledky a tabuľky európskych súťaží, tak som ho registroval, ale veľa mi to nehovorilo. Ale od tej doby, čo som začal chodiť sem na golf na Tále, tak som sa zoznámil s Vladom Sotákom ml. a cez neho som viac spoznal aj klub. Posledné dva-tri roky tak už viem o klube a jeho víziách viac. Budem držať chalanom a Podbrezovej palce, aby vám to vyšlo čo najlepšie a aby ste sa dostali do prvej ligy.
S Patrikom BERGEROM
Ako futbalista ste na klubovej úrovni zaznamenali pekné úspechy. Vyhrali ste s Borussiou Dortmund nemeckú Bundesligu aj nemecký Superpohár, s Liverpoolom ste získali FA Cup, dvakrát Carling Cup, ale aj Pohár UEFA či európsky Superpohár. Ktorý z týchto úspechov si po rokoch ceníte najviac?
– Tým, že väčšinu trofejí sme vyhrali s Liverpoolom v jednej sezóne, tak rok 2001 bol pre mňa asi najúspešnejší za tých sedem rokov, čo som tam bol. Pohár UEFA sa cení určite oveľa viac ako ostatné trofeje, napríklad Anglický pohár, takže jednoznačne pokladám za svoj najväčší úspech víťazstvo v Pohári UEFA.
V reprezentácii ste stihli odohrať dva zápasy ešte za bývalé Československo, potom ste boli v rokoch 1994 až 2001 oporou českej futbalovej reprezentácie, s ktorou ste hrali na dvoch Majstrovstvách Európy v rokoch 1996 a 2000. Na ktoré z nich máte krajšie spomienky?
– Rovnako ako hovoril „Šmíca“, v roku 1996 to bol prvý veľký turnaj, ktorý sme hrali pod hlavičkou Českej republiky. Skončili sme až vo finále a nakoniec sme boli len strieborní. Takže určite na rok 1996 mám krajšie spomienky. V roku 2000 som kvôli červenej karte z kvalifikácie nemohol na hlavnom turnaji hrať prvé dva zápasy a keď sme hrali posledný zápas v skupine proti Dánsku, už bolo jasné, že nemôžeme postúpiť. V tom zápase už v podstate o nič nešlo.
Na ktorý moment zo svojej futbalovej kariéry nikdy nezabudnete, respektíve čo vám najviac utkvelo v pamäti?
– Asi keď som podpísal zmluvu v Liverpoole. Bol to pre mňa veľký a nezabudnuteľný moment. Samozrejme podobných momentov počas tej kariéry bolo viac, zažil som veľa pekného, ale keď som podpísal zmluvu s Liverpoolom, tak som si splnil sen a to bol pre mňa asi najväčší moment mojej futbalovej kariéry.
Ako sa vám páči v podbrezovskej Zelpo aréne, boli ste tu už niekedy predtým?
– Ja som tu dnes úplne po prvýkrát, nikdy predtým som tu nebol. Štadión je veľmi príjemný a trochu mi pripomína štadión Dukly Praha, má podobné tribúny. Trávnik je takisto výborný a je to veľmi pekný štadión, bavilo by ma na ňom hrať.
Poznali ste predtým náš klub FK Železiarne Podbrezová?
– Úprimne nie, v tomto kraji som tento rok úplne po prvýkrát. Pred dvoma dňami som sa zoznámil s Vladom Sotákom ml. a od neho som sa dozvedel celú históriu klubu a akú máte víziu do budúcnosti. Tak sme sa dohodli, že sa dnes prídeme pozrieť na chalanov, na štadión a bolo to fajn. Držím vám palce a prajem, aby ste postúpili do prvej ligy.
