My Slováci sme tak trochu zvláštni. Možno aj vy vnímate našu neustálu nespokojnosť spojenú so sťažovaním, nadávaním a frflaním. Na všetko. Na politiku, prácu, kolegov, počasie, dopravné zápchy… Akoby to v súčasnej dobe už prekročilo únosnú mieru. Áno, ľudia si poťažkali aj v minulosti. Ale dnes? Na všetko sme odborníci a všetci vieme, ako by čo malo vyzerať. Kritizujeme cestárov, lebo sme nemohli s autom prejsť po suchej ceste. Nadávame na samosprávy, že nám neočistili chodníky od snehu. Z gauča frustrovane komentujeme výkony našich športovcov, lebo neboli najlepší a mali veci urobiť inak. Nehovoriac o pandémii, nekonečnom naťahovaní, urážaní a rozdeľovaní sa na tábory. Je toho už veľa a stále. Každý deň. A v súčasnej dobe zvlášť. Sajeme zo seba energiu ako pijavice a huckajúc sa jeden proti druhému šírime pochmúrnu atmosféru. Asi sme tak nastavení. A možno sa len máme veľmi dobre a od roztopašnosti nevieme, čo so sebou. Nehovoriac o sile sociálnych sietí, kde sa cítime prakticky neohrozene a môžeme si kopnúť do všetkého. Často pod ochrannými krídlami anonymity.
Nuž, zrejme nám vyhovuje fungovať v takomto svete. Nečudujme sa preto, že je spoločnosť taká, aká je. Chceme byť súčasťou takéhoto nevrlého sveta? Čo tak urobiť aspoň malý krok, aby sme vliali viac svetla a radosti do našich životov? Nečakať, že všetko bude tip-top a my preto nemusíme urobiť nič. Skúsme podať pomocnú ruku alebo sa aspoň zdržať zbytočných výlevov a bezhraničného sťažovania. Zahryznime si do jazyka. Urobme si krajší deň. Usmejme sa, venujme pekné slovo svojim blízkym, priateľom či kolegom alebo potešme niekoho malým darčekom. Možno už teraz, po dočítaní týchto riadkov…
