Dňa 27. novembra 1853, o jednej hodine ráno, začala prvá tavba v pudlovacích peciach. Cesta k nej bola zdĺhavá a náročná, no v konečnom dôsledku stála za to. Pece, ktoré sa rozžiarili na bielo, navždy zmenili život pod vŕškom Brezová.
Rozmach priemyselnej revolúcie v 19. storočí so sebou priniesol aj veľkú technologickú konkurenciu. Do praxe boli zavádzané stále nové a progresívnejšie postupy a držať krok s konkurenciou bolo životne dôležité. Preto Dvorská komora pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni vyslala v roku 1832 Žigmunda von Ámona, ktorý pôsobil ako manipulačný správca hroneckých železiarní, do Neubergu v Štajersku, aby v tamojších železiarňach získal informácie o výrobe tyčového železa. K modernizácií hroneckých železiarní bola potrebná výstavba novej pudlovne a valcovne.
Písal sa rok 1837 a nebol hotový ani rozpočet pre nové zariadenia. Navyše nastala v hroneckých železiarňach odbytová kríza – hromadilo sa nepredajné železo a mnohí robotníci sa tak stávali nadbytočnými. Vznikali rôzne otázky, či sú nová valcovňa a pudlovňa skutočne potrebné. No práve výstavba modernejších zariadení, ktoré by vyrábali s nižšími nákladmi a kvalitnejšie železo bolo riešením danej situácie. Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici určil ako posledný možný termín koniec januára 1838, inak hrozil suspendovaním všetkých, ktorí budú mať podiel na meškaní výstavby.
Výstraha zabrala, pretože už začiatkom januára predložil von Ámon a manipulačný správca železiarní Mühlbauer banskobystrickej komore situačný plán, kde mala byť vystavaná valcovňa na tyčové železo a plech.
Prvý situačný plán počítal s tým, že povodie Hrona využívajú aj iní – konkrétne mesto Brezno a panstvo rodiny Coburg – Koháry. Musel byť teda vybudovaný osobitný priepust pre plte a splavovanie dreva. Okrem toho bolo nutné vystavať aj nový most, aby sa kratšou cestou dostali z jedného brehu rieky na druhý. K situačnému plánu bola priradená aj predstava o tom, ako mal budúci podnik vyzerať. Malo ísť o model úspešného železiarskeho podniku, ktorý by zahŕňal dobre zariadené oddelenie na vŕtanie, opracovávanie kovov a rezačku na šrauby, pec na tavenie liatiny a valcovňu plechov. Valcovacia trať mala byť prispôsobená na vyrábanie jemných druhov tyčového železa, ale aj pre výrobu koľajníc. Výstavba valcovne podľa prvého odhadu mala trvať maximálne tri roky. Na tú dobu a vtedajšie finančné pomery predstavovala táto výstavba rozsiahlu finančnú investíciu, ktorá zahŕňala tie najmodernejšie a najnovšie odborné poznatky a skúsenosti.
V roku 1839 bol začiatok stavby stále nedohľadne. Dňa 7. novembra dal Hlavný komorskogrófsky úrad súhlas aspoň na to, aby v prípade vhodných poveternostných podmienok začali pripravovať stavebný materiál. Nasledujúci rok začali zemné práce pre stavbu vodných stavieb. Na pamiatku začatia výstavby bol postavený aj železný obelisk, ktorý sa nachádza v blízkosti dnešného kostola v Podbrezovej. Tento obelisk bol postavený na počesť kniežaťa Augustína Lobkowitza, ktorý ako prezident Dvorskej komory pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni podporoval výstavbu nového závodu.
Neustále problémy však spôsoboval rozpočet. Najprv sa zdal privysoký, no keď k nemu prirátali obytné domy pre robotníkov, majstrov a úradníkov a taktiež aj hostinec, ukázalo sa, že rozpočet postačovať nebude. Cez to všetko bol už v roku 1841 vybudovaný prívodný kanál s haťou. Dvorská komora však pripomínala, že je potrebné zaviesť nový spôsob pudlovania kychtovými plynmi a celkové využívanie plynu vo vysokých peciach. Do Wasseralfingenu vyslali aj hroneckého manipulačného správcu, Antona Glanzera, aby nabral nové skúsenosti. Jeho cesta začala v roku 1842 a ostal na nej rok. Jeho poznatky však opäť odložili predstavy o modernom podniku v Brezovej. V roku 1844 sa opäť posudzovali plány na stavbu mosta. Keďže v tej dobe bola potreba výroby koľajníc veľmi dôležitá, aby sa nezaostávalo za ostatnými európskymi krajinami, Dvorská komora dala najavo, že bude na výstavbu podniku v Brezovej klásť väčší dôraz. Anton Glanzer bol ale na ďalšej služobnej ceste, kde získaval nové poznatky. Stavba tak moderného podniku si vyžadovala množstvo informácií, ktoré sa najlepšie získali v podnikoch, kde podobný spôsob výroby bol dokonale zabehnutý. Po jeho návrate bolo opäť nutné zmeniť stavebný plán a s ním aj rozpočet. Situáciu skomplikovala aj smrť hlavného správcu železiarní von Ámona.
V roku 1846 boli „ľady prelomené“ a výstavba bola naplno rozbehnutá. V dobrom tempe pokračovala až do jari 1848. Potom bola výstavba, vzhľadom na nedostatok financií a revolúciu, zastavená. V júni 1849 požiadal Glanzer správu banskobystrickej komory o sumu 2 000 zlatých a to každý mesiac, až do októbra. To malo, podľa jeho úsudku, stačiť na dostavbu valcovne a v roku 1851 počítal s plnou výrobou koľajníc. Nastal opäť ďalší problém. Tentokrát to neboli financie, ale nedostatok pracovnej sily. Po revolúcií bolo poškodených veľa stavieb a tak sa murári a tesári stali na trhu práce najžiadanejšími a išli tam, kde zaplatili najviac. Kompetentní si uvedomovali, že stavba v Brezovej je náročná a že si vyžaduje človeka, ktorý by sa venoval len jej – v roku 1851 vymenovali za dočasného správcu výstavby pudlovne a valcovne Mórica Raffelsbergera. Ten podal návrh na postavenie dvoch plamenných pecí a následne začala výstavba tehelne na výrobu ohňovzdorných tehál pre pudlovňu. Aj rok 1852 bol rozbehnutý v dobrom tempe. Plamenné pece už boli v prevádzke a niekoľkokrát do mesiaca dodávali určité množstvo liatiny pre novostavbu. Vo výstavbe bola aj kolónia pre robotnícke domky, byty pre úradníkov a v pláne bolo vystavať aj nemocnicu a kaplnku. To znamenalo, že sa sem môžu natrvalo nasťahovať zamestnanci závodu. Tak vznikla osada pomenovaná Podbrezová, ktorá bola fabrickým sídlom novej pudlovne a valcovne pod vrchom Brezová.
Začiatkom júna toho istého roku začala aj výstavba štyroch plynových pudlovacích pecí a dvoch zváracích pecí. V polovici októbra bol už postavený komín s výškou až dvadsaťšesť metrov, vodné kolesá pre čelné kladivo, valcovacia trať na hrudy a koľajnice, kanály k turbínam a transmisie. Bolo potrebné dokúpiť niektoré stroje a obsadiť miesta údržbárov, kuričov, tehliarov, kováčov, zváračov a iných. Ak by sa počítalo s dvojzmenou prevádzkou, potrebovali 250 ľudí. Toľko ľudí sa však zohnať nepodarilo, no bolo ich dostatok na spustenie bežnej prevádzky. V polovici novembra 1853 bolo do chodu uvedené ľavé krídlo podniku – valcovacie zariadenie na lupy, čelné kladivo a dúchadlo. Po menších opravách dúchadla začali 21. novembra vyhrievať pece, dymovody a ohrievače. O týždeň neskôr, 27. novembra 1853 o jednej hodine v noci, začala tavba v štyroch pudlovacích peciach. Plynové pece sa rozžiarili na bielo. Daný efekt ešte nebol taký, ako sa očakávalo, pretože museli nastať úpravy na dúchadle a šúpatkách – počítalo sa s ďalšou tavbou o dva až tri dni. I napriek tomu, to bol veľký krok, za ktorým stálo mnoho prekážok, ale aj mnoho úsilia ich vyriešiť. Riadna prevádzka pudlovacej pece začala 1. decembra, no vzhľadom na tuhú zimu a opäť menšie problémy trvala len sedemnásť dní. Aj napriek veľkému úsiliu nebola výroba koľajníc v roku 1853 rozbehnutá. Začala sa v júli nasledujúceho roku a navždy zmenila život pod vŕškom Brezová.
