Výstavba malej vodnej elektrárne v Jasení začala pred prvou svetovou vojnou a jej prevádzka bola spustená v roku 1928. Toto unikátne technické dielo je dodnes plne funkčné a slúži potrebám ŽP a.s. Zamestnanci, ktorí v elektrárni kedysi pracovali, tam spolu so svojimi rodinami aj bývali v bytových domoch, ktoré sú hneď vedľa elektrárne. Ako prežívali obdobie Vianoc, nám porozprávala Božena Palacková, ktorá spolu s rodinou patrila medzi prvých obyvateľov bytových domov elektrárne v Jasení.
„Do elektrárne v Jasení sme prišli, keď som bola ešte malá. Otec pracoval v železiarňach a krátko po dostavaní elektrárne tam dostal miesto strojníka a presťahovali sme sa tam celá rodina. Predtým sme bývali v Španej doline, kde som sa aj narodila. V Jasení sme dostali byt – krásny dvojizbový s kúpeľňou, kuchyňou a elektrikou zadarmo.
Vianoce v elektrárni boli skutočne krásne a čarovné. Bývali sme takpovediac na samote a okrem nás, čo sme tam bývali, plus zamestnancov elektrárne, tam nemohol chodiť nikto. Brána bola stále zamknutá. O to viac sme sa tešili, keď prišiel čas Vianoc a my sme sa vzájomne navštevovali a prichádzali k nám koledníci z dediny. Navštevoval nás aj Mikuláš, vždy sa niekto z domácich z dediny prezliekol za Mikuláša a chodili od domu k domu. Vtedy sa nestalo, že by vás niekto nepustil dnu, každý sa tešil z takej návštevy.
Pred Štedrou večerou sme sa postili, ale ja s bratom sme už vyjedali mamke koláče. Na Štedrú večeru sme mali tradične kapustnicu a rybu, ktorú ocko chytil. Vtedy to nebolo ako teraz, že ste zašli do obchodu a vybrali ste si, akú ste chceli. Na stole nám nechýbali oblátky, opekance, med, jablko a cesnak. Cesnak sa namočil do medu, na čelo sa nám urobil krížik a cesnak sme zjedli. Samozrejmosťou bol prázdny tanier pre pocestného, ale aj pre toho, kto už v našej rodine nebol. Takto sme si ho uctili. Na večeru sme mávali aj slávnostný riad, ktorý bol určený na špeciálne príležitosti. Pečivo sme si piekli sami vo veľkej peci, ktorá sa nachádzala za bytmi. Gazdinky sa tam striedali – každý týždeň sme si upiekli štyri chlebíky. Cez zimu to bývalo tak, že gazdinky chodili jedna za druhou a piekli nielen chleba, ale aj vianočné pečivo. Moja mamka piekla aj koláče, konkrétne torty a boli výborné. Tie nám piekla aj na narodeniny či meniny. Doteraz mám spísané všetky jej recepty.
Pred Vianocami sme robili aj zabíjačku. Vtedy ľudia žili tak, že čo si vypestovali alebo dochovali, to aj mali. My sme chovali jedno prasa a jednu kravu. Cez zimu nám pre ňu seno dával horár. K bytu, čo sme mali v Jasení, sme mali aj pozemok, tak sme mohli aj pestovať a dokonca sme mali včely. Aj vďaka tomu, že sme mali med, ktorý od nás vykupoval včelársky spolok, sme si zarobili peniaze navyše a žilo sa nám lepšie a niekedy sme si mohli aj o čosi viac dovoliť, ako ostatné rodiny. I keď to pre nás deti znamenalo viac pomáhať rodičom a možno menej zábavy, než mali ostatné deti, boli sme veľmi šťastná rodina.
Ocko bol vo voľnom čase ešte aj poľovníkom, štyridsaťdva rokov, takže sme mávali aj stromček. Pamätám sa, že s bratom sme vyskakovali už tri dni pred Štedrým dňom a „žobrali“ sme o stromček. To bolo radosti, keď nám ho otec z hory priniesol. Mávali sme ho tak tri dni pred štedrým dňom. Stromček bol zadarmo, nepredával sa ako teraz. Keď ho otec doniesol, hneď sme ho aj zdobili. Musím povedať, že oproti iným rodinám sme mali veľmi bohatú vianočnú výzdobu. Mamka sa totižto kamarátila so sestrou pána farára a oni mali obchod s cukrovinkami, neviem kde presne bol, v Jasení určite nie, no ona nám vždy poslala vianočné ozdoby. Boli to pekne zabalené čokolády a na vrchu bol z papiera vyrobený anjel, Ježiško alebo podobizeň nejakého svätého.
Pod stromčekom sme si vždy aj niečo našli. Neboli to drahé dary ako dnes, ani ich nebolo veľa. Jednoducho sme si dávali to, čo sme potrebovali, napríklad keď pochybeli rukavice, dostali sme rukavice. Tieto darčeky sme chodievali nakupovať do Banskej Bystrice, kde sme cestovali vlakom. Tam boli obchody a v nich sme tieto darčeky nakupovali.
Cez Vianoce sme samozrejme chodili aj do kostola, boli sme veľmi pobožná rodina.
Na elektráreň v Jasení mám krásne spomienky a idylický život nám neskôr narušila vojna, ale to už je iný príbeh…“
