Výstavba siemens-martinskej pece predstavovala významný míľnik v dejinách slovenského železiarstva. Pred stoštyridsiatimi rokmi postavili v Podbrezovej vôbec prvú siemens-martinskú (SM) pec na Slovensku.
V priebehu 19. storočia bolo rozhodnuté, že na Slovensku bude zavedená plávková výroba ocele. Priekopnícku úlohu pri tom zohrali erárne železiarne. V roku 1879 začala v Hronci výroba prvej menšej bessemerovej huti a zároveň bola v Podbrezovej uvedená do prevádzky siemens-martinská pec. Rozhodnutie ovplyvnil aj fakt, že závod disponoval veľkým množstvom železného odpadu výbornej kvality. Pôvodne počítali v novom objekte oceliarne s výstavbou dvoch takýchto pecí, postavená však bola iba jedna.
Siemens-martinská pec mala päť ton, kyslú výmurovku a vyrobená bola z anglických dinasových tehál. Vyhrievaná bola generátorovým plynom, ktorý bol vyrobený z najlepšieho druhu karvinského a šalgótarjánskeho kamenného uhlia, v polovičnom pomere v generátoroch mrežového, šachtového typu, s výškou 2,43 metra. Plyn dodávali štyri generátory a každý z nich spotreboval 1,8 tony kamenného uhlia za dobu dvadsaťštyri hodín. Obsah plynového generátora bol trinásť metrov kubických, vzduchový mal pätnásť metrov kubických. Striedanie smeru plynu a vzduchu bolo každých pätnásť minút. Generátory, ktoré boli najbližšie k peci, a tak najviac vystavené plameňu, boli zhotovené zo žiaruvzdorných tehál, ktoré boli vyrobené v podbrezovskej tehelni. Vsádzka bola zostavovaná tak, aby bol výsledný produkt vhodný na valcovanie koľajníc. Tie podľa uhorských štátnych železníc nemali obsahovať viac ako 0,3 percentá uhlíka. Obsah vsádzky tvorilo 24 percent surového železa, 3 percenta zrkadlového surového železa, 64 percent starých koľajníc, 8 percent kujného železa a oceľového šrotu a 1 percento feromangánu (s obsahom približne 50 – 56 percent mangánu). Ingoty obsahovali 0,24 percenta uhlíka, 0,12 percenta fosforu a 0,22 percenta mangánu. V priebehu liatia ocele bol odliaty aj malý skúšobný ingot, ktorý bol podrobený skúške – posudzovala sa tvrdosť ocele.
Začiatky výroby plávkovej ocele na Slovensku neboli jednoduché a častokrát boli sprevádzané neúspechom. Pripravili však pôdu pre postupné priemyselné zavedenie tejto výroby do nasledujúcich desaťročí. Robotníci a technici hroneckých železiarní sa pri agregátoch ocele naučili náročný postup výroby ocele bessemeráciou a ako kvalifikované kádre pomohli zaviesť novú technológiu v diósgyörskej oceliarni.
S výstavbou martinských pecí sa pokračovalo aj ďalej. Druhá SM pec pribudla už v roku 1890 a do roku 1918 boli sprevádzkované ďalšie tri, s obsahom 35 ton a jedna 25 tonová, tiež vyhrievaná generátorovým plynom. Technologický pokrok išiel stále dopredu a tak v roku 1957 bola stará SM pec č. 4 zrušená. Jej miesto zaujala nová elektrooceliareň s dvomi oblúkovými pecami. O šesť rokov neskôr bola rekonštruovaná aj SM pec č. 5 na obsah 45 ton. Postupne sa od plynového kúrenia prešlo k olejovému, čo zvýšilo výkon o 7 ton za hodinu.
Na sklonku päťdesiatych rokov bola realizovaná výstavba vertikálneho zariadenia pre plynulé odlievanie ocele (ZPO). Išlo o prelom v novej technológii odlievania ocele v bývalom Československu. V roku 1982 bolo spustené radiálne štvorprúdové ZPO oceľových blokov. O desať rokov neskôr došlo k ďalšiemu historickému míľniku. Prvý novembrový deň boli zrušené dve SM pece a aj dve elektrické pece a na ich mieste bola vybudovaná šesťdesiattonová elektrická oblúková pec, ktorá bola spustená vo februári nasledujúceho roku. Skončila sa tak jedna etapa vývoja výroby ocele v Podbrezovej a začala nová.
