Dušičky je spoločné ľudové pomenovanie Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých. Tieto sviatky nielen u nás, ale aj v zahraničí, patria medzi jedny z najdôležitejších. Napriek tomu, že si na našich zosnulých spomíname počas celého roka, v tieto dni je to o to intenzívnejšie. Ako cirkevná slávnosť boli zavedené približne v 10. storočí, no ich história je ďalekosiahlejšia.
Počas dušičiek oslavujeme dva sviatky. V jeden spomíname na všetkých svätých a ten druhý venujeme všetkým zosnulým. V prípade toho prvého ide o kresťanskú tradíciu, ktorá bola pôvodne oslavovaná v máji a veriaci si v tento deň pripomínali všetkých svätých, ktorým neboli venované počas roka samostatné dni. Spomínanie na všetkých zosnulých má už pramene v pohanských zvykoch.
Dávne tradície a rituály
Oslavuje sa už od čias Keltov, ktorí kedysi na našom území žili. Tento sviatok však oslavovali úplne inak. Verili, že v noci z 31. októbra na 1. november sa definitívne končí leto. Pomocou obiet a rituálov vítali „nového vládcu“ Samhaina. Zapaľovali ohne v lese, aby sa ich blízki vedeli dostať späť domov. V túto noc sa napríklad mohli mŕtvi voľne pohybovať po svete a hľadať si svoje obete. Táto tradícia je veľmi podobná aj dnešnému americkému sviatku Halloween. Do Spojených štátov túto tradíciu priniesli írski a škótski prisťahovalci, ale až po roku 1845 – 1846 sa z neho stala celonárodná udalosť, ktorá je sprevádzaná veľkolepými výzdobami, maskami a koledovaním za sladkosti.
Keď sa na našom území usadili Slovania, verili, že každý zosnulý sa síce dostane do raja, no odtiaľ sa opäť môže vráti do pozemského sveta. Vrátiť sa ale mohla iba taká duša, ktorá spáchala samovraždu, utopila sa, alebo napríklad aj zosnulá žena v šestonedelí či nepokrstené dieťa.
Počas týchto dní sa sústredili na rôzne rituály, ktoré mu mali tieto prechody uľahčiť. Svoju úlohu mala aj takzvaná „ochranná mágia“, ktorá mala pomáhať tým, ktorí prišli do kontaktu s mŕtvymi. Ak napríklad došlo k násilnej smrti, ľudia sa obávali, že im bude taká duša škodiť.
Aj v našich končinách predkovia verili, že v túto noc vychádzajú zosnulí zo sveta mŕtvych. Vždy po večeri sa preto do ohňa hádzali kúsky jedla, aby sa skôr vykúpila ich duša a do lampy sa dávalo maslo namiesto oleja, aby si mohli potrieť ubolené rany. Pred ranným zvonením sa však mŕtvi museli vrátiť do sveta, z ktorého prišli.
Gazdiné napríklad piekli koláče z bielej a tmavej múky. Tie prvé šli pre panstvo a druhé pre poddaných. V prvý deň sa robilo pečivo v tvare kríža, ktoré volali kosti svätých. Na pamiatku zosnulých robili zase koláč v tvare štvorca, ktorý sa plnil sladkými plnkami. Ten volali dušičky a rozdávali ho chudobným ľuďom po ceste do kostola a cintorína.
Súčasnosť
Už od nepamäti sa ľudia pochovávali na posvätné miesto alebo v blízkosti cintorínov. Múry na cintoríne jasne rozdeľovali svetský svet od toho pozemského a každý, kto tam vstúpil, sa mal správať úctivo. Pri odchádzaní si človek nesmel zabudnúť poriadne očistiť svoje topánky, aby si domov nepriniesol neželaného ducha. Návrat na druhý svet bol tak komplikovanejší a blúdna duša mohla byť súčasťou života živých až do ich smrti.
Dnes sa tieto sviatky oslavujú u nás a v okolitých krajinách identickým spôsobom. Prichádzame na cintorín, navštívime hroby našich blízkych, zapaľujeme sviečky a prinášame vence alebo kvety. Keď nemôžeme ísť k hrobu nejakého blízkeho, tak zapaľujeme sviečky aspoň pri centrálnom kríži, prípadne aj doma vo večerných hodinách.
Hroby sú bohato ozdobené živými či umelými kvetmi, vencami a rôznymi ďalšími dekoráciami. Večerný pohľad na cintoríny vytvára svietiace scenérie.
Kedysi sa k tomu pristupovalo omnoho skromnejšie. Hroby boli zdobené ihličnatou čečinou a ručne vyrábanými kvietkami či vencami. Kvety vyrábali z krepového papiera, pričom farbu volili podľa veku pochovaného.
