Povesť o ľupčianskom katovi

 

Keď pred stáročiami Slovenská Ľupča od kráľa mestské privilégiá obdržala, predsa jej k úplnej spokojnosti čosi chýbalo. Spolu s privilégiami totiž právo meča nedostala, čo bola výsada pre mestečko veľmi dôležitá, lebo toto právo znamenalo, že Ľupčania mohli na trest smrti odsúdených lumpov sťatím, obesením, na kolese lámaním či na konskom chvoste vláčením popraviť. No a keď si už Ľupčania aj toto hrdelné právo vybojovali, vlastného kata zas nemali a vždy pred popravou ho museli aj s pomocníkmi z ďalekej Štiavnice doviezť.

 

Hrad Ľupča, v pozadí Prašivá. Foto: Vladimír Veverka
Hrad Ľupča, v pozadí Prašivá. Foto: Vladimír Veverka

 

V jednom roku sa stalo, že na začiatku leta ľupčianski rybári pri Hrone novorodenca, chlapča, v slamenom filfásku našli. A keďže to akurát na Jána bolo a chlapča pod vŕbou našli, Janko Vŕba meno mu dali. Všetci rybári však doma kŕdeľ detí, vždy hladných to krkov mali, a tak nebolo toho, kto by si Janka osvojil. Až ľupčiansky richtár sa nad ním zľutoval, do komôrky na radnici prichýlil, a tam ho ľupčianske dojky prikrmovať chodili.

Janko Vŕba rástol sťa z vody a ako sirota, bez otca a matere, len tak po mestečku sa potuloval. No a keďže takým malým zvedavcom on bol, tu sa pri kováčovi, kolárovi, debnárovi, dratvárovi či mastičkárovi pristavil a ich remeslo obkukával. Zo všetkého najviac ho však remeslo štiavnického kata zaujímalo a nešiel sa dočkať, kedy v Ľupči ďalšia poprava bude. No a keďže lumpov v tých časoch až až bolo, nemusel on veru ani pridlho čakať.

Poprava odsúdenca tak, ako všade, aj pre Ľupčanov veľkým sviatkom bola. V ten deň sa nerobilo, v krčme u Krumov ako v úli bolo, tu chlapi o odsúdenom, tam zas o katovi hlasito debatovali. No ako bola poprava pre obyčajných Ľupčanov sviatkom, pre richtára a prísažných naopak. Už skôr bolo treba kata zo Štiavnice doviezť, spolu s pomocníkmi ubytovať, chovať, vínom napájať a napokon po poprave riadne vyplatiť. Skrátka, do mestskej pokladnice hlboko načrieť.

I v jeden deň pre Ľupčanov takýto sviatok prišiel a Janko Vŕba sa len okolo popravcov obšmietal, na všetko nazeral, až si ho samotný kat všimol a či by vraj s ním do Štiavnice za učňa nešiel. Potešil sa Janko a potešili sa aj ľupčianski radní, že sa hladného bremena zbavia. A tak sa aj stalo, po poprave Janko do Štiavnice s katom a jeho pomocníkmi odišiel.

Prešlo pár rôčkov, v Ľupči sa opäť poprava chystala a spolu so štiavnickým katom do mestečka prišiel aj jeho nový pomocník, vyučený Janko Vŕba. Nuž a po poprave, pri ktorej sa Janko osvedčil, došlo medzi štiavnickým katom a radnými pánmi k vyjednávačkám ako na trhu. Ľupčania by boli vraj radi, aby Janko doma mestským katom sa stal. Štiavnický kat si však ani za celý svet šikovného pomocníka dať nechcel, a až keď pred ním kremnické dukátiky zaštrngali, s obchodom súhlasil. A súhlasil aj samotný Janko s podmienkou, že mu domček na bývanie Ľupčania postavia.

V tých časoch všade navôkol také pravidlo platilo, že mestský kat nesmel spoločne medzi ostatnými obyvateľmi bývať, a tak Ľupčania Jankovi v dolinke za hradom, povyše šibeníc, kde sa vešalo, malý dômok postavili. No a v tom dômku Janko, ľupčiansky kat žil a poctivo remeslo vykonával. Janko Vŕba však nebol len taký obyčajný kat čo inej ako katovskej roboty nemal, ale vedel aj ľudí kurírovať. Tu chorým Ľupčanom odvar z liečivých byliniek pripravoval, tam zas skazené a zhnité zuby kováčskymi kliešťami vytrhával.

Roky ubiehali, s katom Jankom spokojnosť vládla, až sa stalo, že ľupčianskych radných štiavnickí páni navštívili, že ich starý kat sa zo sveta odobral a boli by radi, keby na uvoľnené miesto akurát Janko Vŕba nastúpil. Ľupčianski radní však o tom ani počuť, ale keď tentoraz pred nimi dukátiky zaštrngali, svojho kata Štiavničanom predali. Smutný, presmutný z rodného mestečka Janko Vŕba odchádzal, a keď odišiel, od tých čias už Ľupčania nikdy svojho kata nemali.

Veru stáročia prešli od čias, keď ľupčianski rybári pri Hrone malé chlapča v slamenom filfásku našli a na Janka Vŕbu si už nikto ani nespomenie. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo miesto za Ľupčianskym hradom, kde sa vešalo, sa aj dnes Šibenice nazýva. No a miesto, kde Janko Vŕba ako kat žil? To sa Dômok menuje a azda aj navždy menovať bude.