Železiarne Podbrezová v roku 2020 oslavujú už stoosemdesiat rokov svojej existencie. Ich bohatý vývoj si v tomto roku pripomíname aj na stránkach Podbrezovana prostredníctvom čitateľskej súťaže.
Vašou úlohou bude pozorne čítať a prostredníctvom ústrižkov odpovedať na otázky, ktoré následne zašlete do redakcie. V každom vydaní Podbrezovana žrebujeme jedného výhercu, ktorý bude vecne odmenený. O záverečnú Cenu generálneho riaditeľa ŽP a.s. však budú súťažiť len tí, ktorí správne odpovedia na všetky otázky. Všetkým držíme palce a budeme radi, ak nám v priebehu roka budete posielať zaujímavé námety a tipy na príspevky do novín, ktoré úzko súvisia s históriou našej spoločnosti.
Bratská pokladnica
Mladí robotníci sa po určitom čase stali členmi Bratskej pokladnice v Podbrezovej. Bola to jediná platforma sociálnej starostlivosti o robotníkov v starobe, chorobe, v starostlivosti o rodinu, ktorá stratila živiteľa. Na základe zákona z roku 1854 O nemocenskom a penzijnom poistení, bolo v Uhorsku zriadených dvadsaťsedem bratských pokladníc. Medzi ne patrila aj Bratská pokladnica pre Podbrezovú, Hronec, Tisovec a železorudné bane v Železníku, so sídlom v Podbrezovej. Robotník poistený v bratskej pokladnici bol vo výhode a preto mu prináležal prívlastok „kráľovský“. Bolo to jeho zvýhodnenie aj v prípade, že sa chcel ženiť. Prvou otázkou rodičov nevesty totiž bolo, či je už „kráľovským“. Inak nevestu nedostal. Bolo to pochopiteľné, pretože robotník, ktorý už bol v bratskej pokladnici poistený, sa obvykle v závode usadil a pracoval tu až do penzie. Bol to robotník, s ktorým sa mohlo počítať natrvalo a v tom bola záruka, že sa dokáže postarať o rodinu.
Šalandy pre robotníkov
Prevažná časť robotníkov zo širokého okolia bývala v šalandách. Nakoľko podmienky v šalandách boli nevyhovujúce, bol pri závode (v priestoroch nad dnešnými tenisovými kurtmi) vybudovaný v roku 1900 parný kúpeľ so siedmimi vaňami, ktorý využívali zamestnanci na osobnú hygienu.
Robotníci ubytovaní v šalandách chodili domov len na sviatky, Vianoce, Veľkú noc či na Turíce. Dovolenky si vyberali pravidelne bud‘ na jar, keď mali prácu na poli, alebo na jeseň, keď chystali drevo na zimu. Výplaty v železiarňach boli vyplácané týždenne, každú sobotu. Deň pred výplatou navštívili robotníkov ich manželky. Priniesli živobytie na ďalší týždeň a odniesli výplatu, ktorú manžel zarobil.
V tento deň bolo v Podbrezovej večer zvyčajne veselo. Závodná hudba hrala v hostinci zadarmo a bola aj tanečná zábava. Na druhý deň odcestovali manželky domov a robotníci nastúpili do práce a tešili sa zasa na sobotu. Keďže „hlava rodiny“ žila mimo domu, o výchovu detí sa starali zväčša manželky. Ich starosťou bolo aj zabezpečiť obživu. V čase výplat sa v Podbrezovej konali jarmoky, na ktorých si ženy nakúpili potrebné potraviny na celý nasledujúci týždeň. Jarmoky mali nezabudnuteľnú atmosféru.
Bývať v šalande mohli len tí robotníci, ktorí sa podriadili domovému poriadku. Svedčí o tom aj zachovaný text takéhoto predpisu, ktorý uvádzame v pôvodnom znení:
1. Každý robotník je povinný všetke v týchto predpisoch obsahujúce nariadenia bez zdráhania prijať a svedomito dodržať.
2. Robotníci do šalánd len na odporúčanie svojho nadriadeného úradníka dielní (Betriebsleitera) alebo oddielu sa prijímajú.
3. Ležiaci robotník, alebo nákazlivou chorobou trpiaci v šalande bývať nesmie. Ľahko chorý robotník za tri dni v šalande ostať môže, jestli ale pod týmto časom jeho
stav sa nezlepší, toho dohliadač (Aufseher) šalandy hlavnému lekárovi naskutku ohlásiť musí.
4. V každej izbe šalandy je jedon z tejže bývajúcich robotníkov z dohliadnutím na poriadok, slušnosť, disciplínu poverení, ktorého z tej istej izby bývajúcich počúvať musia.
5. Pušný prach, dynamit a iný nebezpeční materiál doniesť do šalandy je prísne zakázané.
6. Neslobodno je odpočinok z roboti sa navrátiacich oddychujúcich robotníkov z hlasným zhováraním a hlučným zabávaním búriť.
7. O 10 hodine večer sa lampi a svetlo v šalandách zhasiť majú. Po zhasení svetla musí v šalande najväčšia tichosť byť. Rušenia pokoja a opilosť (korhelstvo) sa netrpí a takí, ktorí sa tomu prehrešia, naskutku zo šalandy vyhodení budú.
8. Fajky, cigaru alebo cigaretu na posteli fajčiť, v izbe horiacu cigaru odhodiť, alebo fajku vyklepať, je prísne zakázané.
9. Na dlážku pľuť neslobodno a len do k tomuto cieľu vystavenej nádoby je dovolené.
10. V šalandách proti robotníckym a fabrickým predpisom – poriadkom poburujúce časopisy, noviny a iné spisy držať alebo rozširovať, je prísne zakázané. Kto proti tomuto zákazu sa previní, nielen naskutku zo šalandy, ale aj z roboti prepustení bude.
Potravinové družstvo
Dňa 24. júna 1876 Jozef Schmidt Fajlík, zlievačský majster, Anton Rolla, modelársky majster, Žigmund Vančo, klinčiarsky majster, Štefan Siman, predný vaľkár, Just, pisár a Anton Schreiner, vaľkár, založili potravinové družstvo s názvom Maďarsko – kráľovský potravný spolok v Hronci. Cieľom tohto spolku bolo umožniť zamestnancom Hronca a Podbrezovej zabezpečiť si potraviny a šatstvo za výhodnejšiu cenu na členskú knižku. Platbu realizovali zrážkou zo mzdy. V roku 1887, následkom presídlenia riaditeľstva z Hronca do Podbrezovej, sa aj správa spolku presťahovala do Podbrezovej. Prvým predsedom spolku bol vtedajší riaditeľ podbrezovských železiarní Viliam Wagner (1884 – 1897).
Prvá predajná miestnosť bola zriadená v šalande č. 6, kde bol dvakrát do týždňa výdaj tovaru, ale len najpotrebnejších vecí, ako bola múka, slanina, soľ, cukor, korenie, tabak, atď. Nákup za hotové peniaze bol spočiatku zakázaný. Neskôr bola predajňa presťahovaná do skladu šrotového poľa a v roku 1901 bola postavená nová predajňa pri hlavnej ceste. Boli zmenené stanovy spolku, aj názov na Maďarský kráľovský potravinový spolok Podbrezová. Mal 1 592 účastín, v hodnote 15 420 zlatých. V tých časoch zarábali robotníci dve zlatky, takže akcie boli dosť vysoké. V rokoch 1904 až 1905 potravinové družstvo začalo pre svojich členov vyrábať sódovú vodu v mechanizovanom zariadení na elektrický pohon. V roku 1909 sa opäť stanovy družstva zmenili, členov pribúdalo, a tak bolo potrebné rozširovať aj počet zamestnancov, ktorí pracovali v družstve. V roku 1909 bola v Podbrezovej postavená vila, v ktorej býval riaditeľ družstva (Dom hostí v Podbrezovej – pozn. redakcie).
Počas prvej svetovej vojny zásobovalo potravinové družstvo nielen zamestnancov a ich rodinných príslušníkov, ale aj obyvateľov širokého okolia. Preto vzniklo 23. októbra 1923 Pohronské družstvo robotníkov a zamestnancov štátnych železiarní.
Podbrezová sa postupne stávala nákupným a spoločenským centrom pre okolité obce. V budove Pohronského družstva boli dve predajne a sklady. V prvej predajni predávali potraviny a potreby pre domácnosť. Patrila k nej aj pekáreň s výborným pečivom a chlebom. V druhej, takzvanej „hábovej“, boli v ponuke odevy, látky, krajčírske potreby a potreby pre šustrov. Pohronské družstvo veľmi rýchlo rozširovalo svoju členskú základňu. Členstvo sa získavalo nízkymi vkladmi, k výhodám patrilo finančné zvýhodňovanie úrokom zo sumy celoročného nákupu. Jednotlivé nákupy boli zaznamenávané v členskej knižke. Výhodou členstva bol nákup na úver, vyplácanie dividend, dovoz nákupov do bydliska, prijímanie objednávok.
Rímskokatolícky kostol
Vo fabrike zamestnancom strhávali pokuty za priestupky a výťažok bol použitý na knižnicu, na hudbu, neskôr mal slúžiť na výstavbu kaplnky. Do roku 1890 bolo na tento účel vyzbieraných 6000 zlatých. Nakoľko sa železiarske centrum rozrastalo, zrodila sa myšlienka výstavby vlastného kostola. Riaditeľ železiarní Wiliam Wágner so Samuelom Huszágom, staviteľom, dali vyhotoviť plány a rozpočet na výstavbu kostola. Biskup Imrich Bende plán schválil a povolil, aby bol základný kameň výstavby kostola v Podbrezovej pri príležitosti 50. výročia vzniku železiarní vysvätený. Ministerstvo financií schválilo výstavbu kostola v blízkosti Lobkowitzovho pomníka, na plošine Pyramis.
Dňa 10. novembra 1890 bol základný kameň vysvätený. Kostol bol dokončený 29. augusta 1891 a vysvätený 21. augusta 1892 banskobystrickým diecéznym biskupom Imrichom Bende. Kostol zasvätený svätému Štefanovi Uhorskému je výnimočný svojim interiérom, keďže časti oltára a ďalších sakrálnych zariadení kostola sú vyhotovené z umeleckej liatiny a tvarovaného plechu.
Hlavný oltár tvorí majstrovské dielo hrončianskych klampiarov. Organ bol výrobkom továrne Jozefa Angotera. Na vežu kostola boli zavesené štyri zvony, tri z nich boli odliate v Hronci a jeden pochádzal z mošódskeho (ostravského) opusteného hámra.
