V dobe, keď Ľupčiansky hrad uhorský panovník Matej Korvín v držaní mal, často tam pobýval a v okolitých hlbokých lesoch na poľovačky chodieval. No a keď sa k takejto kráľovskej poľovačke schyľovalo, ľupčianski mládenci ako vo vytržení boli, lebo kastelán hradu, ktorý všetko organizoval, najschopnejších z nich na nadháňanie zveriny vyberal a tak sa im pri tej príležitosti aj dajaký ten dukátik ušiel.
V tom čase v mestečku istý Paľko Iskra žil, a tak ako iní mládenci, aj on sa na kráľovské poľovačky vždy vytešoval. Na rozdiel od ostatných mládencov sa však len tak od ničoty na prípecku nevyvaľoval, ale v lete či zime po horách chodil a každučký kút ľupčianskeho chotára poznal.
I stalo sa, že len čo Matej Korvín opäť do Ľupče zavítal, hradný kastelán už poľovačku richtoval a mládencov na naháňanie zveriny vyberal. No a tento raz sa aj na Paľka Iskru šťastie usmialo a aj on sa honcom stal. Keď už boli koníky osedlané a lovecké psy pripravené, odrazu si kráľ Matej zmyslel, že v takej časti ľupčianskeho chotára poľovať chce, kde ešte predtým nikdy nebol. No a keďže Ľupčiansky hrad akurát v tom čase kapitána, čo musel celé okolie poznať, nemal, všetci navôkol razom onemeli a ako soľné stĺpy stáť zostali, lebo ľupčiansky chotár nepoznali. Len Paľko Iskra neonemel, ako soľný stĺp stáť nezostal a kráľovi sa ponúkol, že ho na také miesto zavedie, kde veru ešte nikto na zverinu nepoľoval. A tak sa aj stalo.
Viedol Paľko kráľa a celý jeho poľovnícky sprievod cez drevený most ponad Hron, potom doprava zahol, po kuse cesty zas vľavo zabočil, až popod vysokánsku skalu všetkých do takej doliny doviedol, čo ako driek mladej panny úzka bola. Ej, či sa kráľ zaradoval! Veď tu len honcov stačí na bočných kopcoch rozostaviť, zverinu z nich do doliny hnať, a tu, kde úniku niet, poľahky na ňu poľovať. A veru aj tak bolo, na obed, na čistinke za potokom, kde z pazuchy bočnej dolinky mohutný prameň spenenej vody vyvieral, už pred oddychujúcim panstvom dva tucty vyvrátenej diviačej a srnčej zveriny v rade ležali.
Spokojné panstvo na čistinke sa usalašilo, úspešný lov zajedalo a zapíjalo, keď tu odrazu líška obďaleč prebehla, najvzácnejší kráľov pes sa z obojka vytrhol a hybaj on za ňou. No a keď sa pes za hodinu, ba ani za dve nevrátil, nešťastný kráľ honcom rozkázal, aby jeho maznáčika naskrze našli. A honci psa hľadali, hľadali, pomaly sa už aj stmievať začalo a ani stopy po ňom nenašli. Podvečer však veľká nádej svitla, lebo akurát Paľko Iskra z húštiny strmého boku psie kňučanie začul. I začal Paľko tú húštinu odhŕňať, keď sa tu odrazu pred ním chodba v skalách objavila. Mládenec neváhal, zo živice stromov fakľu urobil, pomocou kresadla ju zapálil a do tej chodby za kňučaním sa vybral. No len čo tou chodbou kúsok prešiel, vari na dve siahy sa pod ňu prepadol. Ešteže mu tá fakľa pri prepadnutí nezhasla, lebo keď si pred seba posvietil, obrovskú jaskynnú palotu s nádhernými jagavými cencúľmi na strope uzrel. Ako však palota zhora krásna bola, po zemi nepreberné množstvo kostí, medvedích, líščích, srnčích a bŕŕŕ, aj ľudských lebiek sa váľalo. A v kúte tej obrovskej paloty, od samej hrôzy zježený kráľov pes, nešťastne nariekal.
Potešil sa Paľko, že kráľovho najvzácnejšieho psa našiel, ale ako sa teraz hore bez rebríka dostať. A tak bezmocný a bezradný na plné hrdlo kričať on začal, až ho ostatní honci začuli, spolu zo psom z jaskyne vytiahli a za neskorej noci na hrad Ľupča sa vrátili.
Jój, či sa kráľ Matej zaradoval, keď síce od hrôzy zježeného, ale predsa len svojho najvzácnejšieho psa živého uvidel. No a ako sa dozvedel, že to Paľko Iskra jeho miláčika našiel a zachránil, kráľovsky sa mu odmenil a za kapitána Ľupčianskeho hradu ho vymenoval.
Veru veľa rokov od tých čias prešlo, na Paľka Iskru a šťastný koniec poľovačky kráľa Mateja Korvína sa dávno zabudlo. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo dolina, čo ako driek mladej panny úzka bola, sa dnes Driekyňou nazýva a miesto, kde z pazuchy bočnej dolinky mohutný prameň spenenej vody vyvieral, sa zas Vyvieranicou volá. No a samotná jaskyňa, kde sa kráľovský pes a Paľko Iskra prepadol? Tá meno Drienka nosí a ešte aj dnes ju môže v húštine strmého kopčiska, povyše tej Vyvieranici, nebojácny našinec nájsť.
Spracované na základe predlohy Jána Balkoviča
