Odhodlanie, chuť obuť si tenisky a vyraziť von. Tak málo stačí k tomu, aby sa beh stal aj vaším koníčkom. Pred niekoľkými rokmi sa mu aktívne začala venovať aj Ing. Martina Jarganová z odboru zásobovania, ktorá nám v rozhovore prezradila, čo je na behu najkrajšie a aké má bežecké sny.
Kedy ste začali s behom a čo vám na ňom učarovalo?
– K športu, ako takému, som mala blízko odmalička. V školských časoch som hrávala basketbal a tam bola nutná kondičná príprava. Aktívne behať som začala hlavne v pracovnom období, keďže mám sedavé zamestnanie, rodinu a potrebovala som vyvetrať hlavu.
Čo všetko potrebuje začiatočník, aby sa mohol vydať na svoj prvý beh?
– V prvom rade odhodlanie, potom chuť obuť si tenisky a vyraziť von.
Behu sa začína venovať stále viac ľudí. Čo je podľa vás na ňom „príťažlivé“?
– Kto raz skúsi, ten pochopí. Zhrnula by som to jedným slovom – eufória. Najlepší pocit je určite po odbehnutí. Väčšinou sa tie „najkrajšie behy“ rodia, keď sa vám najviac nechce. No a potom tu je, samozrejme, aj zdravotný benefit – beh buduje napríklad imunitu a poznám z okolia aj skúsenosti, keď beh „pomohol vyliečiť“ aj rôzne začínajúce choroby. V neposlednom rade formuje telo, ale určite pomáha aj v bežnom živote. Učí nás vytrvalosti, lepšiemu zvládaniu neúspechov aj pokore. Mňa osobne beh naučil, že môžete pokračovať ešte dlho potom, ako si myslíte, že už ďalej nemôžete. Je to aj o prekonávaní seba samého.
Behávate aj súťažne?
– Áno, veľa rokov to bol pre mňa len u nás na dedine tradičný Silvestrovský beh, ale pred tromi rokmi mi moja dobrá kamarátka, dlhoročná bežkyňa, poradila, že najlepším tréningom sú preteky. A mala pravdu.
Posledné dva roky sme s rodinou cestovali za pretekmi do rôznych miest na Slovensku. Najviac ma teší, že manžel a deti sa k môjmu koníčku pridali tiež a keby nebola korona, každý by štartoval vo svojej kategórii.
Máte aj svoj bežecký sen, napríklad polmaratón/maratón?
– Pred pár rokmi som sa bála snívať o polmaratóne, nieto ešte o maratóne. V roku 2018 som zariskovala a prihlásila sa na Jarabský polmaratón, a ten navždy zostane pre mňa nezabudnuteľný.
Odvtedy som začala veriť, že keď sa chce, tak sa dá všetko. Mojím cieľom bol minulý rok maratón v Košiciach, ktorý som nakoniec pre opatrenia z dôvodu pandémie COVID-19 nemohla absolvovať. Tento cieľ som si presunula na aktuálny rok. No a potom je to už len cieľ môcť behať čo najdlhšie.
A čo váš bežecký idol?
– Nikdy som nad tým nepremýšľala, ale asi najviac na mňa zapôsobila pani Mária Marcibálová, ktorá s nami v roku 2018 štartovala v Behu na Čertovicu, v tom čase mala myslím 84 rokov. Je to krásne môcť sa venovať tomuto koníčku aj v takomto pokročilom veku.
Kde radi behávate?
– Myslím, že beh som si zamilovala až vtedy, keď som začala behať „kopce“, teda behy v prírode. Máme neskutočne krásnu prírodu a ja si to takto všetko vychutnávam a pritom zrelaxujem.
Taktiež mám rada tímové behy, ako štafetový beh Od Tatier k Dunaju, ktorý som už niekoľkokrát mohla s tímom absolvovať, aj vďaka finančnej podpore Železiarní Podbrezová. Pri takýchto behoch, samozrejme, ide aj o čo najlepší výsledok, avšak tímový duch, vzájomná podpora a povzbudzovanie na trati je nezabudnuteľný zážitok.
Na čo netreba zabúdať, keď sa rozhodneme s behom začať?
– Ja som len taký amatér, tu v ŽP máme lepších, profesionálnejších bežcov, ktorí by mohli poradiť.
Ale za seba môžem povedať, že všetko má svoj čas. Netreba to „prepáliť“ hneď na začiatku, to môže bežca odradiť. Radšej pomalšie, prípadne striedať na začiatku beh s chôdzou a postupne pridávať. A určite je najlepšie behať minimálne vo dvojici či skupinke, ako my v našej partii. Aj preto sme sa familiárne nazvali „Veselé bežkyne“ :-).
Niektorí vravia, že ideálne je behať ráno, aby sme nakopli svoj organizmus, iní odporúčajú večer. Aké sú vaše skúsenosti?
– Osobne mám veľmi rada ranné behy. Nakoľko mám bežecké parťáčky tiež zo ŽP a.s., zvykneme okrem zimy behávať aj ráno do práce. Je to úžasný pocit, zlepší nám to náladu na celý deň.
