V závere kalendárneho roka boli už tradične odmenení zamestnanci Železiarní Podbrezová a dcérskych spoločností, ktorí vo firme odpracovali tridsať rokov. Tridsaťštyri jubilantov, z toho dvadsaťdeväť mužov a päť žien, dostalo za vernosť hodinky a ďakovný list.
V minulosti bolo zvykom, že hodinky slávnostne odovzdávali v Dome kultúry ŽP. Súčasná pandemická situácia to ale neumožňuje. Rovnako ako vlani, aj teraz boli jubilanti odmenení individuálne. Riaditelia jednotlivých úsekov im poďakovali za prínos pre spoločnosť, odovzdali hodinky spolu s pamätným ďakovným listom a popriali všetko dobré do budúcnosti.
Odmenených sme sa opýtali, čo pre nich znamená toto ocenenie, ako hodnotia tridsať rokov v ŽP a.s. a kde pri svojom nástupe začínali. Zaujímalo nás aj to, akými pozíciami prešli a čo ich motivovalo k tomu, aby boli celý čas verní jednej spoločnosti.
Rastislav Kubica, centrálna údržba
– Keď človek nastupuje po vyučení do zamestnania, asi málokto plánuje, že bude tak dlho pracovať na jednom mieste. V našich časoch to však bolo bežné. Vyučili sme sa pre túto fabriku s tým, že v nej ostaneme aj pracovať. V dnešnej dobe to už mladí asi takto nevnímajú. Vtedy by som ale ani ja nepovedal, že tu odpracujem tridsať rokov.
Začínal som ako zámočník – údržbár na pretlačovni, ale prešiel som pred vojnou na úpravňu. Pôvodne som bol na redukovni a teraz som v dielni MD 1 ako zámočník. Čo sa týka údržby, prešiel som si v podstate celou pretlačovňou.
V čase môjho nástupu do železiarní bola iná doba ako je teraz. Hneď po škole som začal robiť, neskôr som sa oženil, prišli deti a s tým postupne aj nejaké pôžičky. Motiváciou pre mňa bolo, že som mal istotu zamestnania a výplaty načas. A tak sme robili, splácali a žili, deti vyrástli. Keď človek pracoval, tak zarobil peniaze a mal z čoho splácať, čiže nebol problém brať pôžičku.
Ing. Ivan Liščinský, valcovňa bezšvíkových rúr
– Do podbrezovských železiarní som nastúpil hneď po ukončení vysokoškolského štúdia na Technickej univerzite v Košiciach. Pracovať pre túto spoločnosť som sa rozhodol už na vysokej škole. Hlavným dôvodom boli moji rodičia, ktorí v železiarňach odrobili celý život až do dôchodku. Ďalším bola možnosť pracovať v silnej a stabilnej spoločnosti, akou Železiarne Podbrezová boli a sú.
Nastúpil som do našej spoločnosti v júni 1991 ako zamestnanec údržby, kde som bol štyri mesiace v stredisku výroby náradia. Potom, po absolvovaní základnej vojenskej služby, som v roku 1992 začal pracovať ako robotník na teplej časti valcovne bezšvíkových rúr. Postupne som prešiel cez robotnícke profesie, predáka, majstra – dispečera, vedúceho teplej časti až po vedúceho výroby valcovne bezšvíkových rúr. Post vedúceho výroby som vykonával dvanásť rokov, od roku 2005 do 1. júna 2017, kedy som bol menovaný do funkcie vedúceho prevádzkarne valcovňa rúr.
Ing. Jozef Michálik, ťaháreň rúr
– Oceňovanie zamestnancov za vernosť je určite pekná tradícia zo strany vedenia Železiarní Podbrezová. Tridsať rokov v živote človeka je veľa, v živote firmy s tradíciami, ako je tá naša, len malý úsek. Prebrali sme štafetu od našich predkov a záleží len na nás, v akom stave ju odovzdáme ľuďom, ktorí prídu po nás. Tak, ako sme sa naučili pracovať od našich starších kolegov, musíme svoje znalosti aj rozvíjať a odovzdávať ďalej. Žiaľ, toto nedokážu ľudia, ktorí tu nemajú viacročné skúsenosti a nadhľad. Tridsať rokov v Železiarňach Podbrezová vnímam ako roky odpracované v úspešnej firme, ktorá dáva ľuďom v regióne sociálne istoty.
V podstate celý svoj pracovný život som strávil v ťahárni rúr. Po svojom nástupe som začal pracovať v stredisku oblúkareň v profesii delič oblúkov, neskôr ako majster, vedúci strediska a vedúci technickej časti výroby ťahárne rúr. Od roku 2001 do roku 2014 som vykonával funkciu vedúceho výroby a od roku 2014 som vedúci prevádzkarne. Výnimkou bol rok 1994, kedy som pracoval v odbore tuzemského predaja, kde som získal užitočný pohľad na výrobu z vonku.
Motiváciou pre mňa bolo poznanie, že všetko, čo robím, má význam a vedie k úspechu. Samozrejme, bol to aj kolektív ľudí, v ktorom som pracoval a pracujem.
Martina Mitterpachová, právny odbor
– Je to veľmi milé a príjemné. Aj keď je teraz doba, aká je, a nemohlo byť žiadne spoločné stretnutie ako v minulých rokoch, ocenenie som si prevzala priamo od generálneho riaditeľa a bol to pre mňa pekný osobný zážitok. Ďakujem. Za tridsať rokov vo firme boli lepšie aj horšie obdobia, ale vždy sa všetko zvládlo. Za seba môžem povedať, že pracovná agenda v našom odbore je taká rôznorodá a široká, že tie roky ubehli veľmi rýchlo.
Do firmy som nastúpila v roku 1991 ako recepčná v hoteli Stupka. Tam som bola naozaj len krátko, keď prišla ponuka z vtedajšieho osobného oddelenia, že právny odbor potrebuje referentku. A odvtedy som na tejto pozícii, až dodnes.
Tak ako každého zamestnanca ma najviac motivuje stabilita firmy a, samozrejme, pravidelná mesačná mzda, čo je z hľadiska rodinnej existencie, ale aj jednotlivca, nevyhnutné. Určite aj rôzne benefity pre zamestnancov a starostlivosť o nich. Ako rodina sme ich niekoľkokrát využili. Pracovali tu obaja moji rodičia, svokrovci a pracuje tu aj manžel, takže nevideli sme žiadny dôvod ísť niekde inde.
