Ján DEMETER z centrálnej údržby, mechanickej dielne
Keď som sa mal rozhodnúť, kde pôjdem do školy, bolo úplne samozrejmé, že som sa tým zaoberal už skôr. Aj keď sa mladí dnes možno z toho smejú, my sme stavali na istoty a perspektívy.
Vedel som, že je tu fabrika, v ktorej budem môcť pracovať, a tak som si vybral podbrezovskú učňovku, kde som sa vyučil v profesii prevádzkový zámočník. Bol to trojročný učebný odbor bez maturity. Nebrali každého. Aby ma prijali, musel som absolvovať písomné skúšky z matematiky a slovenského jazyka.
To, či ma táto práca bude baviť, som mal možnosť zisťovať už počas školy. V prvom ročníku sme chodili praxovať celý týždeň do dielní školy. Na konci prvého ročníka sme sa dostali do fabriky a ja som praxoval v mechanickej dielni. V prevádzke sa o nás starali predáci aj inštruktori a samozrejme, majstri odbornej výchovy. Viedli sme si denníky, kde sme zaznamenávali všetko, čo sme robili. Aj my sme mali istú motiváciu vo forme mesačných odmien. Hodnotiacimi kritériami boli študijné výsledky, ale aj výsledky dosahované v praxi. V prvom ročníku sme dostávali okolo 25 korún a postupne sa to zvyšovalo, v treťom ročníku aj okolo 300 korún. Ale to sme už chodili do školy len dva dni v týždni a zvyšok na prax. Neexistovalo niečo také, že keď si zmyslím, na prax neprídem. Bolo to prísne sledované a boli za to aj absencie. Učeň, ktorý mal absencie bol preradený, ale stávalo sa, že aj vyhodený zo školy.
Svoje schopnosti sme si testovali v rôznych súťažiach, chodili sme v rámci Výrobno – hospodárskej jednotky hutníctva železa (VHJ HŽ), kde bolo tých učilíšť dosť a aj konkurencia bola veľká. Mne sa v škole, aj na praxi darilo, mal som čisté jednotky a triedna učiteľka p. Marošová ma nahovárala, aby som pokračoval v štúdiu. V roku 1974 som bol ocenený ako najlepší učeň Švermovych železiarní. Bol to pre mňa zážitok, na ktorý s hrdosťou spomínam aj po 43 rokoch. Nezabudnuteľné bolo pozvanie medzi najlepších, ktorí boli prijatí v Třinci generálnym riaditeľom FMHŤS. Ešte dnes s úctou a vďakou spomínam na vtedajšie vedenie Učňovského strediska v Podbrezovej na čele s Adamom Demianom, hlavným majstrom Štefanom Faškom, majstrami Eduardom Strmeňom a Pavlom Karafom, na pedagogický zbor teoretického vyučovania v Piesku, na učiteľa technického kreslenia B. Hodroša, ktorému aj touto cestou ďakujem.
Po vyučení som nastúpil do údržby – mechanickej dielne, kde som dodnes. Prvých pätnásť rokov som bol rysovačom, urobil som si maturitu na večernej škole. Ďalších pätnásť rokov som bol horizontkár na malej horizontke 100 a v súčasnosti pracujem na horizontke 160.
Nikdy som neobanoval, že som sa takto rozhodol. Práca ma napĺňala a bol som vždy s ňou spokojný. Počas svojho života som dostal za odmenu troje hodiniek. Prvé ako najlepší učeň, druhé na FMHŤS a tretie za 30 odpracovaných rokov v Železiarňach Podbrezová. Bolo to ocenenie, ktoré mi po celý život pripomína určité etapy života. Naša generácia bola hrdá na to, že môže byť zamestnaná vo fabrike s takými silnými tradíciami. Pociťovali sme určitú lojalitu voči firme a spolupatričnosť najmä preto, že sa tu striedali celé generácie hutníckych rodov. Teší ma, že v Železiarňach Podbrezová robí aj môj syn, ktorý je veľmi spokojný, že môže pracovať vo firme s takou dlhou tradíciou.
Mladým, ktorí sa rozhodujú, čím chcú byť, by som rád zdôraznil, že veľmi dôležité je uvedomiť si, akú perspektívu má odbor štúdia, ktorý si vyberú. Musia rozmýšľať aj nad tým, či nájdu s ním uplatnenie v živote. Dnes je množstvo škôl, ktoré pripravujú budúcich nezamestnaných. Technické vzdelanie má určite veľké perspektívy.
