Stojí sám nad údolím Hrona medzi Banskou Bystricou a Breznom už 750 rokov. Jeden z autenticky najzachovalejších a typologicky najzaujímavejších slovenských hradov – hrad Ľupča. Jeho areál využívali uhorskí panovníci na pobyty počas poľovačiek, ale aj na spravovanie krajiny. Vývoj hradu dokumentuje prístupy renesančných vlastníkov, kráľovského eráru i štátu k využívaniu hradných stavieb od jeho prvopočiatkov až po koniec 20. storočia. V roku 2002 sa jeho majiteľom stala akciová spoločnosť Železiarne Podbrezová a začalo sa so systematickou obnovou hradu. Komplex hodnôt sa dnes ešte viac rozrastá, k čomu dopomáha aj inštalácia rôznorodých kultúrnych a výtvarných celkov, sprístupnených pre širokú verejnosť. Doteraz zrealizované aktivity a obnova pamiatky prinavracajú hradu zašlú slávu a radia ho medzi klenoty Pohronia.
Hrady patria k mimoriadne atraktívnym stavebným a umelecko-historickým fenoménom našich dejín. Slovensko sa, vzhľadom na svoju rozlohu, zaraďuje medzi krajiny s najväčším zastúpením zachovaných hradných architektúr v Európe. Nepokojné a neustálymi vojnovými konfliktmi prepletené obdobie 16. a 17. storočia spôsobilo, že drvivá väčšina z nich sa zachovala v neúplnom, často len v torzovitom stave. Hrad Ľupča patrí k málo hradom, ktoré šťastným riadením osudu unikli nepriazni okolností a nestali sa zrúcaninou tak, ako prevažná väčšina hradných architektúr na Slovensku.
Aj po rozsiahlom poškodení hradu zemetrasením v roku 1443 sa zachovala jeho architektonická podstata a následná oprava nadväzovala na to, čo sa z neho zachovalo. V nasledujúcich slohových obdobiach sa budovanie hradu ďalej kontinuálne vyvíjalo. Hrad sa upravoval a menil podľa potrieb a dôležitosti jeho vlastníkov. Keďže sa na konci protihabsburských stavovských povstaní nachádzal v správe štátu, zastúpenom banskobystrickou banskou komorou, bol uchránený od cieleného zničenia. Dokonca našiel svoje využitie aj v období po zrušení poddanstva, kedy, vďaka iniciatíve Egida Lehotského, poslanca za mesto Brezno, bol v jeho útrobách zriadený sirotinec pre osirelé deti erárnych robotníkov. Panovník vyhovel prosbe vládnych predstaviteľov, aby tento ústav pri príležitosti blížiacej sa svadby jeho dcéry – arcikňažnej Gizely Habsburskej – niesol v názve Gizeline meno.
Slúžil aj ako väzenie
Ani rozpad Rakúsko-Uhorska nezmenil využitie priestorov hradu na výchovu sociálne hendikepovanej mládeže. Po vzniku Československej republiky prešiel hrad do vlastníctva štátu a zmenil sa iba názov inštitúcie na Československý štátny sirotinec. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol už v septembri 1944 vyprázdnený a takmer symbolicky, po takmer sto rokoch, sa opäť stal väzením, tentokrát vo forme internačného tábora, v ktorom bolo väznených 500 až 800 internovaných. Po obsadení Slovenskej Ľupče nemeckým vojskom, v októbri 1944, sa ústav na hrad nakrátko vrátil, aby bol následne vysťahovaný a z hradu sa stal po oslobodení pracovný tábor pre zajatých nemeckých vojakov. Polepšovňa sa ešte dvakrát nakrátko vrátila na hrad, aby ju od roku 1950 definitívne nahradili učni Švermových železiarní z Podbrezovej. Ich Stredisko pracujúceho dorastu a Domov učňovskej mládeže využívali priestory po predchodcoch, predovšetkým dielne. No už od roku 1954 sa tieto učňovské zariadenia premiestnili do Podbrezovej a z hradu sa stal sklad veľkoobchodu. Tieto krátkodobé užívania areálu sa neodrazili na jeho stavebnej podstate, snáď s výnimkou akéhosi výťahu vybudovaného veľkoobchodom pri barbakane (bašta, ktorá chránila vstup do hradu s padacím mostom).
Je zarážajúce, že napriek pomerne dobrému stavu a viditeľným kvalitám historickej architektúry zostal hrad Ľupča v druhej polovici 20. storočia, až na malé výnimky, mimo záujmu pamiatkovej starostlivosti. Svoju úlohu pritom zohrali asi ideologické dôvody funkčného využívania hradu, ktoré ovplyvňovali rozhodovanie o jeho pamiatkovej obnove.
Necitlivé zásahy
Drastická, k pamiatke necitlivá generálna oprava hradu Ľupča sa začala realizovať už v roku 1957 kvôli potrebe umiestnenia vyše dvesto rehoľných sestier v areáli hradu. Napriek tomu, že všetky práce boli organizované pod hlavičkou Pamiatkostavu Žilina. Najväčším zásahom bolo budovanie veľkokapacitných toaliet a kúpeľní pre mníšky, ktorým padla za obeť, napríklad, vstupná hala neogotického schodiska i mimoriadne cenná renesančná výmaľba na druhom podlaží donjonu (najstaršia zachovaná časť hradu). Pôvodný pôdorys podlaží bol narúšaný novými deliacimi priečkami, pôvodné omietky boli prekrývané olejovými nátermi a podlahy zalievané betónom. Navyše, z pohľadu potreby hlbšieho skúmania a poznania objektu zostal hrad Ľupča stále posledným reštaurátorským výskumom takmer nedotknutým zachovaným hradným komplexom na Slovensku.
Po spoločensko-politických zmenách v roku 1989 získal hradný areál Krajský ústav pamiatkovej starostlivosti v Banskej Bystrici po tom, ako ho už skôr opustili všetky rehoľníčky, ktoré sa presťahovali do nového zariadenia. Ústav prenajal priestory hradu Biskupskému úradu v Banskej Bystrici, ktorý tu zriadil diecézny kňazský seminár. Ten tu pôsobil krátko, no zabezpečil areálu zodpovedajúcu údržbu a primerané využitie. Po jeho odchode do Badína v roku 1993 ostal hrad v rukách pamiatkovej inštitúcie, ktorá sa postarala o najnutnejšie práce, akými boli statické zabezpečenie oporného piliera západnej fasády horného hradu, obnova vodovodu či pokrytie menších strešných plôch medeným plechom. Väčšina prác však mala len provizórny charakter a nastávala postupná pamiatková degradácia celého hradného komplexu v Slovenskej Ľupči.
Ľupčiansky hrad bol naďalej v majetku Pamiatkového ústavu Bratislava, stredisko Banská Bystrica a viacerí zahraniční záujemcovia mali v pláne hrad odkúpiť. Väčšina z nich sa zaujímala o to, ako vyťažiť z neho čo najviac peňazí, ale nepočítali s rozsiahlymi investíciami, ktoré si vyžadovala obnova a následná prevádzka zariadenia. Napokon všetci od svojich zámerov upustili. Ukázalo sa, že ani obec by nebola schopná financovať rozsiahle opravy a prevádzku hradu. Hoci myšlienka vlastniť hrad bola pre viacerých atraktívna, len málokto si uvedomoval potrebu mohutných a dlhodobých investícií.
Našťastie, v roku 2002 došlo k dôležitej a najvýznamnejšej zmene vo vlastníctve Ľupčianskeho hradu v jeho novodobých dejinách, keď sa jeho novým majiteľom stala akciová spoločnosť Železiarne Podbrezová, ktorá hrad kúpila od štátu, čím sa začala nová etapa v jeho obnove a využití.
V ďalších číslach novín Podbrezovan vám prinesieme seriál, v ktorom odhalíme etapy dvadsaťročnej systematickej obnovy hradu Ľupča.
