Stojí sám nad údolím Hrona medzi Banskou Bystricou a Breznom už 750 rokov. Jeden z autenticky najzachovalejších a typologicky najzaujímavejších slovenských hradov – hrad Ľupča. Jeho areál využívali uhorskí panovníci na pobyty počas poľovačiek, ale aj na spravovanie krajiny. Vývoj hradu dokumentuje prístupy renesančných vlastníkov, kráľovského eráru i štátu k využívaniu hradných stavieb od jeho prvopočiatkov až po koniec 20. storočia. V roku 2002 sa jeho majiteľom stala akciová spoločnosť Železiarne Podbrezová a začalo sa so systematickou obnovou hradu. Komplex hodnôt sa dnes ešte viac rozrastá, k čomu dopomáha aj inštalácia rôznorodých kultúrnych a výtvarných celkov, sprístupnených pre širokú verejnosť. Doteraz zrealizované aktivity a obnova pamiatky prinavracajú hradu zašlú slávu a radia ho medzi klenoty Pohronia.
Na prelome milénia zabezpečovalo správu hradu Ministerstvo kultúry, ktoré sa snažilo odpredávať nadbytočné kultúrne pamiatky. Informácie o predaji hradu Ľupča poskytovala výlučne riaditeľka Pamiatkového úradu v Bratislave. Pokiaľ však neboli uzavreté výberové konania, nebolo poskytovanie podrobnejších informácií možné vôbec. Štát sa snažil nájsť dostatočne silnú spoločnosť, ktorá by sa dokázala postarať o Ľupčiansky hrad a vdýchnuť mu nový život.
Nadregionálny význam
Po ukončení ponukového konania sa podpisom kúpnej zmluvy, v októbri 2002, stali majiteľom hradu Železiarne Podbrezová a.s. (ďalej ŽP). Už niekoľko rokov predtým potvrdzovali postavenie špičkového hutníckeho podniku európskeho typu. Pri výrazne medializovaných predajoch pamiatok, akým bol aj predaj hradu Ľupča, boli očakávania verejnosti, pochopiteľne, veľké. Podľa prvých ohlasov z obce a širšieho okolia bol prevod hradu do súkromných rúk prijatý pozitívne, čo sa ešte výraznejšie potvrdilo s odstupom času. Viacerí si uvedomili, že pamiatka sa bude vždy nachádzať v Slovenskej Ľupči, ale jej význam je v konečnom dôsledku regionálny, ba až nadregionálny. Majiteľ hradu hovoril o využití priestorov na prezentáciu histórie regiónu a postupnom začleňovaní do turistických trás, ktoré pomáhajú rozvoju turistického ruchu v širšom okolí. Ešte dôležitejšie bolo, že nastal najvyšší čas na to, aby stavebná pamiatka dostala nielen majiteľa, ale najmä dobrého gazdu, ktorý by zabránil ďalšej degradácii hradného komplexu v Ľupči.
Nedostatočná pozornosť
ŽP dlhé roky podporovali mnohé oblasti verejného života v regióne. Vedenie si uvedomovalo, že pre úspech a dlhodobý rast je potrebné vytvoriť pre občanov podmienky, ktoré by im umožňovali žiť kvalitnejším spôsobom života. Podporou športu pomohli ľuďom rozvíjať ich fyzické a psychické schopnosti. Suplovanie úlohy štátu v oblasti školstva a zdravotníctva sa ukázalo ako potrebné, pretože tieto odvetvia sa nachádzali v alarmujúcom stave. Podobnú víziu ŽP vniesli aj do problematiky zachovania kultúrneho dedičstva. Región Horehronie má bohatú históriu, no tejto oblasti Slovenska nebola venovaná dostatočná pozornosť, čo sa výraznejšie odrážalo aj v starostlivosti o kultúrne pamiatky. Železiarne sa rozhodli ujať hradu Ľupča, pretože ho vnímajú ako kultúrno-historický klenot regiónu. Hradná pamiatka tu stojí už od 13. storočia a tým sa stala prirodzenou historickou dominantou a vstupnou bránou na Horehronie. Kúpa, postupná rekonštrukcia a následné sprístupnenie pre verejnosť boli dôležitým signálom k výchove spoločnosti a obnoveniu symbolu vyspelosti osídlenia tejto prekrásnej časti Slovenska.
Predstavu o využití hradu jasne vyjadril Vladimír Soták, generálny riaditeľ ŽP, ktorý apeloval na presadenie vzťahu k vlastnej histórii. Železiarne sa pod jeho vedením snažia dostať hrad do takého stavu, aby každý, kto sem príde za relaxom, kultúrou alebo obchodom pocítil, že ľudia žijúci v tomto regióne si vážia svoju históriu.
Vypracovali plán obnovy
Komplexná obnova hradu je pre svoj veľký rozsah a finančnú náročnosť rozčlenená na etapy. Ihneď po kúpe pamiatky sa začalo s odstraňovaním náletových drevín vo vonkajších priestoroch, na prístupových cestách i hradnom nádvorí. V decembri 2002 železiarne sprevádzkovali vonkajšie osvetlenie celého hradu, čím ho vytrhli z nočnej anonymity a okoloidúci mohli od tejto chvíle jeho krásu vnímať aj po západe slnka. Vízia do budúcnosti počítala s komplexnou rekonštrukciou, počnúc strešnými konštrukciami a novým prekrytím, až po nevyhnutné stavebné úpravy realizované kvalitnými reštaurátormi v úzkej spolupráci s historikmi a pamiatkarmi. Z týchto dôvodov sa začali realizovať rozsiahle pamiatkové výskumy a na základe nich sa vypracoval lokalitný plán obnovy a využitia hradu. Autormi koncepcie sa stali zástupcovia majiteľa hradu a skupina odborníkov združených v Revitalizačnej komisii, menovanej jej predsedom V. Sotákom. Na základe získaných poznatkov z pamiatkových výskumov vedenie železiarní deklarovalo, že hrad bude mať stálu stredovekú expozíciu, výstavné a galerijné priestory, ako aj koncertnú i spoločenskú sálu. Samozrejme, po začatí rekonštrukčných prác sa vytvorili pracovné miesta a príležitosti pre ľudí z okolitých obcí.
