Viete si predstaviť, že niekto odpracuje 50 rokov v jednej práci? Podobných ľudí je v dnešnej dobe ako šafranu a jedným takýmto zamestnancom sa môže pochváliť aj akciová spoločnosť Železiarne Podbrezová.
Miroslav Hriň, v súčasnosti predák elektroúdržby prevádzkarne valcovňa bezšvíkových rúr, oslávil nedávno 50-ročné pracovné jubileum. Presne prvého septembra 1973 sa začala písať jeho história v podbrezovských železiarňach. Vtedy ako 15-ročný žiak nastúpil na Stredné odborné učilište v Podbrezovej, kde sa v rámci praxe začal zoznamovať s prostredím fabriky. Po úspešnom trojročnom štúdiu začal v železiarňach pracovať od júna 1976, najskôr v starom závode.
„Po učňovke sme šli hneď do roboty, žiadne prázdniny ako majú niektorí dnes. Šiel som robiť do starého závodu, do navijárne. Tam som strávil tri roky, popri tom som si odrobil aj vojnu,“ vrátil sa do histórie Miroslav Hriň. „V roku 1979 postavili pretlačovňu v novom závode a odvtedy som tu. Celý život teda pracujem ako elektrikár.“
Školu mu vybral otec
V pätnástich rokoch málokto vie, čo z neho bude a čo by chcel v živote robiť. Výnimkou nebol ani náš dlhoročný zamestnanec. O profesii elektrikára rozhodol jeho otec. „Budeš elektrikár a hotovo, povedal mi,“ spomína s úsmevom. „V tom čase rodičia stavali dom na Skalici v Podbrezovej a na stavbe chýbal elektrikár. Možno práve to rozhodlo, že som nastúpil na učňovku práve na tento odbor.“
Podľa vlastných slov mal šťastie aj na dobrých majstrov, ktorými v tej dobe boli Mikuláš Danko a Ladislav Soliar. Krátko po ukončení jeho štúdia práve spúšťali prevádzkareň valcovňa bezšvíkových rúr, kde pracuje od jej úplných začiatkov až dodnes.
V mladosti hrával aj futbal
Rodený Podbrezovčan sa vrátil do histórie aj mimo svojej pracovnej oblasti. Od detstva sa venoval futbalu. „Musím sa priznať, že robota ma v tom čase až tak nezaujímala, dôležitejší bol pre mňa futbal,“ priznáva s úsmevom. „Od žiackych kategórií, cez dorast a mužov, som hral futbal za Podbrezovú. Potom som však mal problém s kolenom a účinkoval už len v nižších súťažiach – v Jasení, Hornej či Dolnej Lehote. Okrem toho som sa venoval aj hokeju a cyklistike, pričom na bicykli jazdím dodnes. Na aktívne športovanie som nikdy nezanevrel a tomu asi vďačím aj za dobrú kondíciu.“
Základom je dobrý kolektív
A čo ho drží pri tom, že stále neodišiel do dôchodku? „Jednoznačne kolektív,“ odpovedá bez zaváhania. „Samozrejme, človeka musí baviť aj robota, no v prvom rade musí byť v práci dobrý kolektív. Za tie roky som zažil rôzne partie, no vždy sme spolu vychádzali a pomáhali si ako sa dalo. Starší zaúčajú mladších a teraz som už ja v pozícii, že mám skúsenosti a odovzdávam ich ďalej. Len málokto z mladých tu chce ostať pracovať.“
Podľa slov Miroslava Hriňa je rozdiel v súčasnej mladej generácii a jeho rovesníkov obrovský. „Naša generácia bola úplne iná ako dnešná. Mali sme odlišný prístup k práci i k ľuďom. Jasné, že za starých čias boli aj iné podmienky v práci a nedá sa to úplne porovnávať.“
Ako elektrikár nekončí
Počas rozhovoru nám prezradil, že hoci ho práca stále baví a zdravie slúži, pomaly sa chystá do dôchodku. Momentálne 65-ročný zamestnanec priznal, že okrem práce mu bude chýbať aj kolektív. „Pri tejto príležitosti by som rád spomenul aj najlepšieho šéfa a skvelého človeka, Stanka Vaníka, ktorému by som chcel touto cestou poďakovať za všetko.“
S elektrikou však určite nekončí. Už 30 rokov chodí popri zamestnaní robiť aj elektrikárske práce v Brezne a okolí.
„Elektrikárov je dnes málo. Za tie roky ma už mnohí poznajú a volajú. Mne to však vyhovuje, pretože pohyb ma udržiava v kondícii a nie som typ, čo by prišiel domov, sadol si a pozeral televízor.“
A na čo bude mať na dôchodku viac času ako doteraz? „Kúpil som si starý domček a prerobil ho na chalupu, takže budem mať viac času tam chodiť. Určite nezanevriem ani na bicykel. Mám tiež tri vnučky.“
Nad inou prácou nikdy neuvažoval
Miroslav Hriň je raritou medzi pracovnými jubilantmi. V histórii akciovej spoločnosti Železiarne Podbrezová sa nikdy nestalo, že by mal niekto odrobených až 50 rokov. Aj v Programe Predstavenstva ŽP a.s. v oblasti starostlivosti o zamestnancov je najvyššie pracovné výročie 45 rokov. Vedenie našej spoločnosti však urobilo výnimku a odmenilo aj najdlhšie pracujúceho zamestnanca.
Pri poznámke, že je v podstate rekordér, ktorý vydržal pol storočia v jednej práci, poznamenal: „V dobe, keď sme ako mladí začali robiť, neboli také možnosti ako dnes, že mladí chodia do sveta. Mňa to však ani nelákalo, rovnako ako skúsiť prácu niekde inde. Načo? Tu bolo dobre, mal som už rodinu a istotu stabilnej práce. Navyše ma v Podbrezovej držal aj šport.“
A aké sú jeho slová na záver? „Celá moja mladosť a vlastne celý môj život je prepletený so železiarňami. Pracovali tu moji rodičia, brat aj moje deti. Mladým ľuďom, ktorí nastupujú do zamestnania po ukončení štúdia, chcem touto cestou odkázať, že sa nemusia hneď v začiatkoch niečoho obávať a zdupkať za prácou niekde inde. Keď pracujete v dobrom a priateľskom kolektíve, všetky „prúsery“ – čo sa určite každému v živote stanú, sa dajú spoločnými silami vyriešiť.“
