Osobnosť Petra Zifčáka nemusíme zvlášť predstavovať. Známy karikaturista a autor rozprávkových kníh pre deti pracoval viac ako tri desaťročia v podbrezovských železiarňach. V súčasnosti je už na dôchodku a naplno sa venuje svojím veľkým záľubám. So svojimi kresbami sa zúčastňuje rôznych podujatí doma i v zahraničí. Je zakladateľom medzinárodnej súťaže kresleného humoru a satiry v Brezne O Bomburovu šabľu a držiteľ slovenského rekordu, keď vytvoril najväčší kreslený vtip. My sme ho navštívili, aby sme sa ešte viac zoznámili s jeho tvorbou.
Kedy ste sa začali venovať karikatúram a čo bolo prvotným impulzom?
– Keď som bol ešte chlapec, čítal som humoristicko-satirický časopis Roháč. Navyše ma bavilo kresliť. Roháč som si pravidelne kupoval a sníval som, že raz bude v jeho obsahu aj moja kresba. Nechodil som teda do žiadnej umeleckej školy, s kamarátmi sme sa venovali najmä športu. Postupne som čoraz častejšie tvoril a začal sa zúčastňovať rôznych súťaží. V roku 1976 som mal v časopise Poľovníctvo a rybárstvo uverejnenú prvú karikatúru. A tak to pokračovalo. Dnes mám v archíve asi 6-tisíc obrázkov, ktoré boli vydané v mnohých novinách a časopisoch a ďalšie tisíce, ktoré publikované neboli.
Je toho naozaj veľa. Nestrácate sa v takom množstve?
– Všetky kresby mám odložené, takže viem, čo mi vyšlo a v akých novinách, kedy a kde som čo poslal. Vediem si podrobnú štatistiku. Hoci je toho dosť, o všetkom mám prehľad.
Vždy ste sa venovali humorným kresbám?
– Prakticky áno. Zo začiatku boli kresby jednoduché, no postupne som sa zdokonaľoval. K humoru som mal vždy blízko. Ako mladí sme veľa športovali. Hral som futbal za Podbrezovú, boli sme veselí a v autobusoch sme si často spievali. Môžem povedať, že v tej dobe sa žilo veselšie ako dnes. Humor ma vždy priťahoval, preto som sa ho snažil zvečniť pomocou kresby. Niekto možno dokáže pekne kresliť, ale nevie to „predať na papier“, aby to bolo vtipné.
Koľko obrázkov dokážete za deň nakresliť?
– Niekedy som kreslil menej, no posledných 10-15 rokov pracujem takmer každý deň. Niekedy polhodinku, inokedy hodinku, dve. Ako príde. Záleží, kde chcem kresbu poslať. Už 40 rokov si zaznamenávam do kalendára, či som v daný deň robil alebo nie. Keď už vidím, že som dlhšie netvoril, beriem to ako upozornenie, aby som začal. Je to pre mňa taká motivácia. Kalendárov mám mnoho a každý deň si zaznačím, čo som urobil. Vtedy som spokojnejší.
Kde čerpáte inšpiráciu?
– Prakticky kdekoľvek, napríklad i na ulici. Niekto niečo povie a mne napadne, že sa z toho dá urobiť vtip. Väčšinou vymýšľam obrázky na také témy, ktoré chcem poslať do jednotlivých periodík. Takže si zvolím konkrétnu tému, napríklad politiku. Vymýšľam aj počas prechádzok či pred spaním. Ale musím si nápad rýchlo zapísať, aby mi nevyfučal z hlavy. Veľakrát som mal niekde myšlienku a keď som došiel domov, už som na ňu zabudol. Preto nosím so sebou ceruzku a papierik, kde si námet zaznamenávam. Niekedy jeden, občas dva a možno i viac.
Ktoré témy sú vám najbližšie?
– V poslednom období najviac tvorím na tému zbojníkov. Spomenúť môžem tiež autá či politiku. Ale politiku robím jemnejšiu. Moji priatelia karikaturisti oveľa viac pritvrdzujú. Všetko však závisí aj od toho, kde danú kresbu posielam, respektíve do akého periodika, napríklad Život, Šport, Relax a mnohé ďalšie.
Aká je vaša technika, respektíve, čím maľujete?
– Používam tuš, pierko a anilínové farby. Za tie roky som si na ne zvykol. Obrázky sú vďaka ním pestrejšie. Cez počítač obrázky neupravujem, lebo ma to nebaví. Akurát v súčasnosti urobím karikatúru a cez počítač ju pošlem do redakcie.
A čo vaši nasledovníci? Majú mladí záujem o karikatúry?
– Starších karikaturistov je čoraz menej. Trošku tento druh umenia upadá, ale snažíme sa aj prostredníctvom súťaží dostať humor a karikatúru do povedomia detí. Preto aj v súťaži O Bomburovu šabľu v Brezne, ktorá je venovaná práve karikatúram, máme kategóriu do 15 rokov, aby sme decká podporili a motivovali. Deti záujem majú, len ich k tomu musí niekto viesť. Záleží aj od učiteľov, aby ich podchytili. Do tejto súťaže sa deti z regiónu zapájajú, čo je pozitívne. Spomenúť môžem Polomku, Heľpu, ale aj Brezno a ďalšie. No do súťaže nám prichádzajú kresby z rôznych kútov, dokonca aj zo zahraničia, napríklad Srbska či Ukrajiny.
Spomínate súťaž O Bomburovu šabľu. Vy ste jej zakladateľom a spoluorganizátorom. Tento rok ste organizovali už 27. ročník. Aký bol?
– Tento ročník nebol taký obsiahly. Všetko záleží od toho, ako ju spropagujeme. Ideálne je, keď sa zapojí približne 100 dospelých a do 70 detí. Lebo niekedy sa nám prihlásilo množstvo autorov. Víťazov sme už spoznali a výstava k tomuto ročníku bola inštalovaná v breznianskej synagóge až do konca júna.
Okrem toho, že kreslíte, ste aj autorom rozprávok.
– Je to pravda. Pred desiatimi rokmi som vydal prvú knihu Rozprávky spod Skalky, dva roky na to zasa Rozprávky z krajiny vychádzajúceho mesiaca. Vlani mi vyšla zatiaľ posledná kniha Rozprávky z kráľovskej hvezdárne. Všetky tri knihy som zároveň ilustroval. Okrem toho som ilustroval knihy Sóla hlások – napísala ju Božena Bobáková a ide o dielo určené deťom. Takisto Elixír zdravia zvaný med, 66 odpovedí o mede a jeho súvislostiach. Napísal ju Ján Repka. No a vlani som ilustroval brožúrku môjho priateľa Mariana Bystrianskeho s názvom Futbaloviny, o ktorej bolo písané aj v novinách Podbrezovan.
Máte bližšie k písaniu či karikatúram?
– Ku karikatúre mám bližšie. Vždy som však sníval, že vydám knihu rozprávok. Mám mnoho aktivít a keď som ich začal redukovať, rozhodol som sa pre písanie. V budúcnosti by som rád vydal aj ďalšie knihy. Ale možno si dám teraz chvíľu pokoj a zasa sa chytím neskôr. Keď už mám rozprávky napísané, potom sa ilustrácie robia ľahko, lebo človek vie, o čom kreslí. Pri písaní zapájam fantáziu, hoci občas si musím dačo naštudovať. A človek postupne pridáva a pridáva, potom uberie. Tieto chvíle si užívam. A keď vydám knihu, organizujem dva krsty. Najskôr s najbližšími a následne aj v činžiaku, kde bývam. Všetci sa stretneme, zabavíme, zaspievame a takto oslávime novú publikáciu. Sú to príjemné chvíle. Tvoriť budem aj naďalej, pretože ma to baví a humoru nie je nikdy dosť.
