V Brezne sa znovu stretli bývalí hutníci

V Brezne sa po roku opäť zišli bývalí zamestnanci podbrezovských železiarní, aby sa myšlienkami vrátili niekoľko rokov späť, keď si na živobytie zarábali práve vo fabrike. Hoci v skromnejšom počte, o to v srdečnejšej atmosfére spomínali na časy minulé, kedy boli súčasťou jednej veľkej hutníckej rodiny.

Podobne ako vlani, aj v tomto roku zorganizoval stretnutie Vladimír Škultéty, ktorý pracoval v podbrezovských železiarňach ako psychológ.

„Stretli sme sa tu skupinka hutníkov a bývalých zamestnancov železiarní, lebo by sme chceli založiť peknú tradíciu. Je nás dnes síce menej, ale v budúcnosti by sme radi vymysleli niečo väčšie,“ povedal V. Škultéty.

Bývalí kolegovia v príjemnej atmosfére prebrali rôzne témy, veď za tie roky toho zažili veľa. „Chceme sa takto spoločne stretnúť, porozprávať sa a vymeniť skúsenosti. Rozhodne si máme čo povedať,“ pokračoval organizátor.

„Keď sme ešte pracovali v železiarňach, ani vtedy to nebolo vždy jednoduché. Ale vzťahy boli viac priateľské. Napríklad v piatok po pracovnej dobe sme sa pravidelne u niekoho stretli a večer šli domov. Bolo to družnejšie, viac sme sa spoznali a aj takýmto spôsobom sme utužili kolektív. Avšak, v tých rokoch pracovalo v Podbrezovej oveľa viac zamestnancov,“ doplnil. 

Vladimír Škultéty aj po odchode do dôchodku sleduje, čo sa v železiarňach deje. „Poznám veľa ľudí, no staršia generácia pomaličky odchádza a sociálne kontakty sa neustále zužujú,“ uzavrel. Ako v závere dodal, podobné stretnutie by rád zorganizoval aj budúci rok.

ANKETA

Počas spoločného stretnutia vládla medzi účastníkmi dobrá nálada. Nečudo, takto sa neschádzajú každý deň. Opýtali sme sa ich, ako vnímajú takéto posedenia, prečo sa rozhodli prísť a ako si spomínajú na časy, keď boli súčasťou pracovného kolektívu v Železiarňach Podbrezová.

Peter Bánik – Stretnutia hutníkov som sa zúčastnil aj v minulom roku a rozhodol som sa prísť opäť. Poznám Vladimíra Škultétyho ešte z môjho pôsobenia v Železiarňach Podbrezová a rozhodne si máme čo povedať. Vymieňame si zážitky z našej práce, ale spoločne s ostatnými preberieme i ďalšie témy zo života. Určite je príjemné takto sa stretnúť a pospomínať. V podbrezovských železiarňach som pracoval takmer 40 rokov na rôznych pozíciách, najmä v oblasti IT. Posledné tri roky pred odchodom na dôchodok som bol súčasťou dcérskej spoločnosti ŽP EKO QELET a.s.

Ondrej Repka – Prišiel som, aby sme trošku pospomínali na časy, keď sme pracovali v podbrezovských železiarňach. Pracoval som v nich asi štyridsať rokov, z toho viac ako tridsať som bol majster. Vždy som uprednostňoval medziľudské vzťahy, peniaze neboli prvoradé. Preto som rád, že keď idem aj dnes po meste, stretávam bývalých kolegov a ľudí, čo ma poznajú. Podáme si ruky a zvítame sa. To je pre mňa cennejšie ako všetky peniaze na svete.

Peter Jambrich Kubek – V Podbrezovej som pracoval necelých pätnásť rokov. Na tomto stretnutí som prvýkrát. Prišiel som, lebo som sa chcel stretnúť so známymi, pretože na Podbrezovú mám len dobré spomienky. O dianí v Železiarňach Podbrezová mám ešte aj dnes prehľad. Čítam noviny Podbrezovan a pracuje tam syn a aj niektorí kamaráti, s ktorými som robil. Podobné nápady určite kvitujem, pretože aj keď sa človek stretne s bývalými kolegami niekde na ulici, len sa pozdravíme a ideme ďalej. V takejto podobe je stretnutie oveľa osobnejšie a človek sa všeličo dozvie.

Marián Javorčík – V Železiarňach Podbrezová som pracoval viac ako štyridsať rokov, pričom som prešiel viacerými funkciami. Na stretnutí som bol aj minulom roku. Pánovi Škultétymu som sľúbil, že mu pomôžem s organizáciou. Škoda, že nás neprišlo viac, pretože je určite príjemné takto sa zísť. Spomínam si, keď boli pravidelné stretnutia dôchodcov v Podbrezovej a prešli sme aj jednotlivé prevádzky. Určite by viacerí privítali, keby sa mohli po rokoch pozrieť na pracoviská, kde sme prežili kus svojho života.

Miroslav Blažek – V Železiarňach Podbrezová som pracoval takmer štyridsať rokov na viacerých úsekoch. Stretnutia som sa zúčastnil aj vlani a prišiel som i tento rok. Robí mi radosť znova stretnúť bývalých spolupracovníkov. Poznal som sa takmer so všetkými. Poteším sa, keď ich vidím aspoň raz za čas. Boli to najkrajšie roky môjho pracovného života, v železiarňach som bol veľmi spokojný. Dianie v podniku stále sledujem. Moja partnerka tam pracuje už niekoľko rokov a povie mi o všetkých novinkách. Keď ju chodím čakať pred fabriku, sledujem niektorých zamestnancov. Pamätám si, ako začínali a dnes sú to už starší páni. Osobne by som sa rád išiel pozrieť do fabriky, aby som videl, čo všetko sa zmenilo. Urobilo by mi to radosť. Železiarne Podbrezová sú pre mňa ako rodina.