V auguste sme si pripomenuli 80. výročie Slovenského národného povstania. Svoju úlohu v ňom zohrali aj Železiarne Podbrezová. Prinášame vám krátky seriál, ako to v podbrezovskej fabrike vyzeralo v časoch, ktoré sa významne zapísali do dejín našej krajiny. V aktuálnom vydaní pokračujeme treťou časťou.
Konferencia závodných výborov v Podbrezovej prebiehala v čase ťažkých bojov, kedy sa nemecké velenie pripravovalo na generálnu ofenzívu proti SNP. Nemci podnikli útok smerom na povstalecké územie a po rýchlom postupe získavali nad povstalcami prevahu. Dobytím Muráňa (20. októbra 1944) a o deň neskôr Tisovca získali výhodu viesť kombinované útoky z juhu a východu. Divízia SS Horst Wessel, podporená tankovými jednotkami divízie Adolf Hitler, prenikla až k Červenej Skale. Nemci sa údolím Hrona približovali k Breznu a na opačnej strane sa im podarilo zmocniť Zvolena – dôležitého železničného bodu. Banská Bystrica, ako centrum SNP, bola priamo ohrozená a v Podbreovej bola situácia podobná.
Ústup do hôr
Do Podbrezovej prichádzalo čoraz viac utečencov. Zo zvolenského depa boli dovezené železničné súpravy, ktoré museli byť presunuté do Brezna, aby sa nezablokovala železničná trať. Po ústupe z Brezna sa povstalci rozhodli zaujať obranné pozície v Podbrezovej, Lopeji a Predajnej. Asi 400 mužov sa do konca októbra 1944 dokázalo udržať, ale následne museli ustúpiť do hôr a prejsť na partizánsky spôsob boja.
Znovu v nemeckých rukách
Nemci sa po okupácii Podbrezovej začali postupne vracať na svoje pracovné miesta v podniku. Slovenská vláda bola v tomto čase úplne zatlačená do kúta. Na obnovenie vojnovej výroby si Nemci od štátu vynútili záruku 50 miliónov slovenských korún. Peniaze mali byť poskytnuté prostredníctvom úveru od slovenských peňažných ústavov. Do Podbrezovej prišiel aj nový nemecký protektor Gerhard Stokach, ktorého úlohou bolo znovuoživenie zbrojnej výroby. Narazil však na mnoho prekážok. Železničná sieť bola popretŕhaná bojmi, závod trpel nedostatkom surovín a veľa pracovníkov prešlo do hôr.
Rabovanie fabriky
Závod v Podbrezovej nebol síce vo veľkej miere poškodený následkami bojov, ale Nemci ho pred svojím odchodom dôsledne vyrabovali. Umožňoval im to pomalý posun frontovej línie, a tak mali dostatok času pre odvoz železiarenského majetku. Vyrabované boli všetky sklady, veľká časť strojov bola demontovaná a odvezená bola aj značná časť inventáru. Vzhľadom na ovládnutie slovenskej dopravy nemeckou armádou mohli nacistické miesta uskutočňovať vývoz bez vážnych prekážok a usmerniť ho najmä do Nemecka. Po železničnej trati odviezli zo závodu na Piesku drahé stroje, najmä obrábacie. Pri vyvážaní zariadení zo Slovenska vládol chaos, ktorý mal za následok, že do cudziny boli odsunuté obrovské hodnoty bez toho, aby mali príslušné úrady aspoň evidenciu toho, čo bolo vyvezené a najmä, kde. Takto sa z Podbrezovej vyviezlo množstvo vybavenia, ktoré sa po ukončení vojnových udalostí nedalo vypátrať. Dokonca v Podbrezovej Nemci pri svojom odchode vypálili budovu riaditeľstva, kde zhorela časť archívnych dokumentov. Vypálená do základov bola aj budova školy. Novej správe závodu to neskôr spôsobilo veľké problémy, pretože jej chýbali dôležité údaje o výrobnej činnosti železiarní.
Zachránili časť strojov
Väčšina slovenského priemyslu sa nachádzala na území, ktorý vojnový front nezasiahol alebo ním len rýchlo prešiel. Najväčšie škody však postihli rafinérie, huty, zbrojovky a bane. Najviac poškodené boli rafinérie minerálnych olejov v Bratislave a Dubovej. Škody v týchto závodoch predstavovali 459 miliónov korún československých. Medzi poškodenými podnikmi sa ocitli aj železiarne v Podbrezovej, vysoká pec v Tisovci a železorudné bane v Rožňave (patrili Maďarsku). Mnohé fabriky boli uchránené pred následkami priamych bojov, ale väčšina utrpela výrazné škody pri demontážach zariadení, odnášaní zásob, materiálu a hotových výrobkov. K záchrane vybavenia závodov prispeli mnohí zamestnanci. V Podbrezovej sa takto zamestnancom podarilo premiestniť stroje a materiál do podzemných banských chodieb. Začiatkom roku 1945 nacisti zintenzívnili tento proces a bezpodmienečne trvali na zastavení prevádzok všetkých podnikov ohrozených frontom, najmä nemeckých. Na základe nariadenia Generálneho sekretariátu obrany štátu sa mali odvážať len elektromotory a univerzálne montážne stroje. Nacisti sa tým neriadili a v zásade odniesli všetko, čo sa dalo. Komitét hospodárskych ministrov sa za tejto situácie sústreďoval najmä na znemožňovanie demolovania podnikov, usmerňovanie vývozu na západoslovenské územie, obmedzenie jeho rozsahu rozdelením výrobkov a potravín. Slovenským vládnym kruhom sa nacistický postup nepáčil, ale, žiaľ, zabraňovali mu len sabotážne akcie protifašistického odboja a spomínaní zamestnanci fabrík. Nemci sa pokúšali demontovať hydroelektráreň v Jasení. Keď zistili, že to nestihnú, chceli ju zničiť. Zničeniu zabránil zákrok partizánskej skupiny pod vedením kapitána Marčuka.
Pokračovanie v ďalšom čísle.