V našej fabrike pracuje v súčasnosti viac 2 600 zamestnancov. Viacerí z nich sú v železiarňach roky. Niektorí nastúpili hneď po škole a ostávajú tu až do dôchodku. Sú aj takí, ktorí skúšali šťastie inde, no nakoniec sa vrátili naspäť do našej akciovej spoločnosti. Oslovili sme troch zamestnancov z výrobných prevádzkarní, ktorí sa rozhodli pre návrat do Železiarní Podbrezová, aby nám prezradili, čo ich k nemu viedlo.
Kováčska práca ho baví
Martin Baka pracuje v kováčskej dielni, ktorá spadá pod prevádzkareň oceliareň. Na svojej súčasnej pozícii je takmer dva roky. „Predtým som pracoval v oceliarni, priamo na peci. Po čase som odišiel za priateľkou do Bratislavy. Žil som tam asi rok a pol, nakoniec som ju však prehovoril, aby sme sa vrátili naspäť na Horehronie. Keďže som v železiarňach pracoval už predtým a bol som spokojný, neváhal som ani na chvíľu s návratom. Volal som bývalému šéfovi, či pre mňa nemá miesto na peci. Som rád, že sa pre mňa našlo a môžem byť opäť súčasťou našej akciovej spoločnosti.“
Z pece v oceliarni postupne prešiel na pozíciu kováča. V dnešnej dobe je už skôr raritou, že niekto ovláda kováčske remeslo. Ako sa k nemu Martin Baka dostal? „Mám doma urobenú dielňu, kde som sa aj učil. V prvom rade to musí človeka baviť. Doma som sa síce učil všetko sám, no niečo mi ukázal aj môj predchodca, ktorý v kováčskej dielni pracoval predo mnou. Keď odišiel do dôchodku, železiarne mi ponúkli, či nechcem zobrať jeho robotu. Samozrejme, nadšene som súhlasil. Veľa vecí som sa potom naučil za pochodu. Úplné základy mi však dala moja domáca dielňa a záľuba, ktorá je dnes už mojou prácou. Som spokojný, keďže robím to, čo ma baví.“
A ako vyzerá bežný pracovný deň kováča? „V prvom rade si musím ráno zakúriť vo vyhni. Moja ďalšia práca sa potom odvíja od potrieb oceliarne. Kujú sa vzorky, hroty do zbíjačiek, hroty do broku, štangy a podobne. Nie je to každý deň o tom istom, stále robím niečo iné. V porovnaní s domácou dielňou v práci používam buchar (zjednodušene povedané obrovské kladivo, pozn. red.). Nemusím tak všetko robiť ručne, môžem si ním veľakrát pomôcť.“
Martin Baka je okrem náplne svojej práce spokojný aj s pracovným režimom. „Robím denné, od pondelka do piatka. Musím povedať, že mi to vyhovuje. Môžem sa poobede a najmä cez víkend venovať svojej rodine a záľubám. V našom okolí je problém nájsť dobrú robotu. V železiarňach sa môžem spoľahnúť na určitý štandard. Nemusím sa báť, kedy mi príde výplata a riešiť iné nepríjemnosti.“
Návrat po tridsiatich rokoch
Igor Šebo z ťahárne rúr pracuje v dielni ťahacích stolíc ako ťahač. „Robím na štyri zmeny, čo mi však vôbec neprekáža. Dôvod môjho návratu sú finančné istoty, ktoré v dnešnej dobe potrebuje každý,“ povedal na úvod.
Zamestnancov, ktorí sa vrátili do našich železiarní je viacero, no len málokto prišiel naspäť po takej dlhej dobe. V prípade Igora Šeba je to tridsať rokov. „Odišiel som z fabriky začiatkom deväťdesiatych rokov. Pracoval som potom na viacerých miestach, ale len u nás na Slovensku. Robil som na vlekoch, na montáži či v autoservise. Prešiel som si naozaj viacerými profesiami, bol som aj zamestnancom obecného úradu. Obsluhoval som stroje či vysokozdvižnú plošinu.“
A prečo sa rozhodol práve pre prácu v prevádzkarni ťaháreň rúr? „Povedal by som, že to mi bolo asi najbližšie. V minulosti som už robil v elektroúdržbe, na ťažných stoliciach i v pretlačovni. Som vyučený elektrikár a v začiatkoch som vykonával túto profesiu pre železiarne. Po absolvovaní povinnej vojenskej služby som však prešiel do výrobnej sféry, kde boli vtedy lepšie zárobky. Neskôr som išiel robiť do autoservisu, čo ma viac bavilo. Ale ako roky pribúdali a mobilita sa strácala, rozhodol som sa riešiť situáciu takto. Nešiel som do úplne neznámeho prostredia a práca je fajn. Takisto platovo sa to nedá porovnať s tým, čo som mal v predchádzajúcich zamestnaniach. V železiarňach zarábam viac. Samozrejme, vždy sú lepšie aj horšie časy, no celkovo som spokojný.“
Chcel okúsiť svet
Jakub Šuchančok je žeriavnik otočného žeriavu v oceliarni. Predtým pracoval v rovnakej prevádzkarni aj ako medzipanvár, odlievač, operátor K1 či K2. „Vyučil som sa v našej škole a od začiatku som pracoval v oceliarni, kde som prešiel viacerými pozíciami. So súčasnou prácou som spokojný, aj keď robím na zmeny, čo je určite náročnejšie v porovnaní s prácou na jednu zmenu. S nočnými problém nemám, horšie sú pre mňa poobedné. Denné sú celkom v pohode.“
A čo ho viedlo k tomu, že zo železiarní odišiel? „Chcel som skúsiť svet a vidieť aj niečo iné. Bol som v Nórsku a pracoval som s mäsom. Mojou úlohou bolo jeho rezanie a ukladanie. Robota nebola zlá a ani ťažká, no bolo to náročné na psychiku. Byť sám niekde vo svete, pritom mať doma rodinu, naozaj nie je jednoduché. Navyše, mám už dieťa, preto som sa rozhodol vrátiť domov. O inej práci som ani neuvažoval, moje kroky smerovali rovno do železiarní. Predtým som bol ešte pol roka na rodičovskej dovolenke a staral som sa o dieťa. Približne rovnakú dobu som strávil aj v zahraničí. Bola to fajn skúsenosť, no stačilo mi. Som rád, že som doma a mám stabilnú a slušnú prácu.“
