V roku 1940 som sa prihlásil za učňa do podbrezovských železiarní. Na prijímaciu skúšku, ktorá bola pomerne náročná, sa prihlásilo148 žiakov s úplným základným vzdelaním a na skúšobnú dobu do učebného pomeru prijali 30 chlapcov.
Vyučovanie sa začalo 1. októbra. Praktické vyučovanie bolo vo vyhradenej časti obrábacej dielne v Piesku a teoretické v Meštianskej škole v Podbrezovej. Každý učeň mal svoj pracovný stroj s náradím. Praktická časť pozostávala z trojmesačných, tzv. „pilotovacích skúšok“ zo základného obrábania kovov. Postupových prác sme robili asi tridsať, každá bola vyhodnocovaná osobitne. Majstrom praktickej výučby nám bol Rudolf Schuster, riaditeľom učňovskej školy bol Ing. Štolc, ktorý mal kanceláriu v riaditeľskej budove v Piesku. V praktických skúškach bolo treba osvedčiť presnosť obrábania postupových prác kováčskych, aj zámočníckych. Raz do mesiaca bol vo fabrike sanitárny deň a vtedy sme chodili čistiť sociálne zariadenia a vypomáhať pri pomocných prácach vo fabrike. Čistota a poriadok boli prvoradé aj pri pravidelnom hodnotení.
Praktické vyučovanie bolo od šiestej do dvanástej hodiny, aj v sobotu. Teoretická výučba bola štyri dni v týždni, od 14. do 17. hodiny. Vyučovali nás technickí pracovníci zo železiarní. Strojné obrábanie učil Ing. Švejna, strojné časti p. Púčik, technické kreslenie a matematiku p. Lučatinec.
Keď uplynula trojmesačná skúšobná doba, nastalo vyhodnocovanie a zadeľovanie. S výsledkom od 20 do 30 bodov bolo desať učňov pridelených do výučby za zlievačov. Prví dvaja boli zaradení za elektrikárov, ostatní za strojných zámočníkov a obrábačov kovov do jednotlivých stredísk, ktoré si diktovali potrebné počty a požadované kritériá.
Mňa pridelili do mechanickej skúšobne, patriacej pod laboratórium v starom závode. V malej dielni som mal možnosť zaučiť sa strojnému obrábaniu – sústružníctvu, frézarstvu a hobľovaniu. Po roku ma preložili do údržby v rúrovni. Tá práca bola náročná, a aj dosť špinavá. Nenávidel som soboty, veď takmer každú som bol pri oprave strojov. Povinnosťou učňov bolo zariadenie rozobrať, odmastiť, očistiť. V rúrovni to boli stroje znečistené vazelínou, olejom. To boli moje učňovské roky.
Bola to pre mňa škola života. Po absolvovaní učňovského pomeru (po troch rokoch), sme dostali výučné listy. Po ďalšom polročnom zamestnaní mohol učeň požiadať o tovarišské skúšky. Úspešní absolventi tovarišských skúšok dostali tovarišský list, ktorý oprávňoval otvoriť si súkromnú živnosť.
Mojimi spolužiakmi v učňovskej škole v Podbrezovej, v roku 1940 – 1943, boli: Nosko, Daniska z Tisovca, Brečka zo Slovenskej Lupče, Kurila z Nemeckej, Šimko a Čelár z Michalovej, Krištek z Bystrej, J. Čelár a Floch z Mýta pod Ďumbierom, Škultéty, Soliar, Patúš, Lehotský z Hornej Lehoty, Kaliský z Podbrezovej (Hnusno), Gaboň z Dolnej Lehoty, Jadinsky z Valaskej, Kurian z Hronca a Auxt z Piesku.
————————————————————————————————————
Súťažná otázka č. 12
V akom časovom intervale prebiehalo praktické vyučovanie v 40. rokoch 20. storočia?
Správne odpovede posielajte do redakcie Podbrezovan do desiatich dní od vydania. Nezabudnite uviesť kontakt. Žrebovanie o lákavú cenu sa uskutoční na konci súťaže. Podmienkou je účasť vo všetkých súťažných kolách.
Nezabudnite uviesť kontakt.
————————————————————————————————————
Zo spomienok J. Šurinu († 2012) spracovala O. Kleinová
