Pred sedemdesiatimi tromi rokmi bola Podbrezová oslobodená

„Vôňa fialiek sa miešala s pušným prachom…“

 

Písal sa rok 1945 a vôkol Podbrezovej zúrila krutá vojna. Snehu bolo v tú zimu neúrekom, spomínajú všetci, čo ju trávili v slovenských horách vysilení, hladní a túžobne čakajúci každý slnečný lúč. Vedeli, že víťazstvo nemôže byť ďaleko. Konečne prišli marcové dni a prosebné pohľady sa upierali do modrastej oblohy, aby čím skôr prišla sloboda. V to ráno, v tú slávnu jar 21. marca, prišlo vytúžené oslobodenie…

(Podbrezovan, 1946)

Po rozpade prvej Československej republiky, v roku 1939, získal štyridsaťdeväť percentný podiel podbrezovských železiarní Slovenský štát, ktorý o výrobu nemal záujem a tak ho odpredal nemeckému koncernu Hermann Göring Werke. Keďže bola vojna, nemecká ríša potrebovala rozšíriť zbrojársky priemysel. Postupne sa začala prestavba závodu a výroba bola preorientovaná na zbrojársku. V období prvej Československej republiky nebol v Podbrezovej postavený ani jeden bytový dom. Táto otázka bola riešená až počas vojny, keď robotníci nemali kde bývať. Pracovalo ich tu 4 855 a veľká časť dochádzala. Prvou stavbou bol robotnícky internát Walter (dnešný bytový dom Podbrezovan), za ktorým nasledovala výstavba sídliska Kolkáreň a meštianskej školy.

V roku 1942 začali budovať novú štátnu cestu na úpätí vrchu Brezová, čím sa zvýšila aj plocha pre výrobné účely. V tom istom roku bola vybudovaná generátorová stanica so skládkou uhlia, žeriavová dráha šrotového poľa, trojtonová elektrická oblúková pec, uskutočnená modernizácia siemens martinských pecí, odlievacieho poľa a mechanizácia sádzania šrotu a prísad do „martiniek“. Valcovňu čakala rekonštrukcia ohrievacích pecí a valcovaných tratí na bezšvíkové rúry. V časoch zúriacej vojny hrozilo čoraz viac náletov. Museli preto urýchlene vybudovať protiletecké kryty. V železiarňach bol banským spôsobom vybudovaný podzemný kryt na úpätí vrchu Brezová. Mal dva vchody, ktoré boli od seba vzdialené sto metrov a vyzerali ako vstupy do banskej štôlne. Boli orientované kolmo na tok Hrona a ich vstup bol od vtedajšej hlavnej brány popri budove učtárne a elektrorozvodne. Tento kryt slúžil nielen zamestnancom, ale aj civilnému obyvateľstvu.

Železiarne Podbrezová 1943
Pohľad na železiarne v roku 1943

Hoci všetky investície, či už sociálne alebo výrobné, prispeli k rozvoju železiarní a zachránili mnoho mužov pred zákopmi, robotníci neboli spokojní s tým, že vyrábajú pre front a tak podporujú vojnu. Na Horehroní sa začali pomaly zhlukovať skupinky ľudí, ktorí robili zásoby potravy, munície a vecí podobných, ktoré by sa mohli hodiť povstalcom. V Podbrezovej vyvrcholil antifašistický odboj 26. augusta 1944, kedy robotníci zastavili prácu v závode a vedenia sa ujal dvadsaťdva členný revolučný výbor. O tri dni neskôr bolo oficiálne vyhlásené Slovenské národné povstanie a železiarne okamžite poskytli povstalcom pomoc a prispôsobili tomu výrobu. Dodávali im hlavne plechy pre pancierové vlaky, míny a zapaľovače, guľomety… Okrem toho sedemstoosemdesiatštyri zamestnancov železiarní pôsobilo v povstaleckej armáde a približne päťsto v partizánskych jednotkách. Počas bojov bola veľkým prínosom aj nemocnica v Podbrezovej, ktorá si vyslúžila prívlastok „Partizánska nemocnica“. Výroba bola zastavená 25. októbra 1944 a ľudia boli nútení utiecť do hôr. Nemeckí vojaci totiž okupovali nielen okolie, ale aj závod. Vianočné sviatky obyvatelia Podbrezovej prežívali v pivnici, pretože  aj ich byty boli okupované.

 

Boje o Podbrezovú 

Prvé svetielko nádeje prišlo v januári 1945, kedy bolo oslobodené Brezno. Nemecká armáda ustúpila na východ od Valaskej, čím sa Podbrezová stala sústavným terčom ostreľovania. Nemci využili situáciu a začali sťahovať všetky stroje z Piesku na Moravu. Celkovo naložili až dvesto vagónov strojov, zariadení a materiálov. Situácia na fronte sa čoraz viac stupňovala a partizáni boli stále úspešnejší. Dňa 6. marca bola oslobodená Valaská a Hronec. Pod nemeckou okupáciou ostala už len Podbrezová. Nemci ju držali ešte pár týždňov, 21. marca bola oslobodená sovietskymi a rumunskými vojskami.

Ešte sme to nevedeli pochopiť. Ani uveriť a vychutnať si, že nemusíme do pivníc, kde bledli detské tváričky a kde mohla zomrieť i nádej. Aká to bola jar! Dejiny nezabudnú na jej príchod s výbuchmi v ovocných záhradách. Vôňa fialiek sa miešala s pušným prachom…“ (zo spomienok Podbrezovan 1973).

 

Zničili, čo sa dalo 

Keď nemecké vojská ustupovali, pálili a ničili za sebou všetko čo sa dalo. Okrem zničených ciest a železničných mostov boli vyhorené aj budovy a meštianska škola. Výrobné, pomocné prevádzky a technologické zariadenia boli poškodené od delostreleckej a mínovej paľby. Poškodené bolo aj elektrické vedenie, nebol prísun pitnej vody a nefungovali telefóny. Jedným slovom, Podbrezová a jej okolie boli odrezané od sveta. Aj napriek tomu obyvatelia začali odstraňovať škody spôsobené vojnou. „Keď pozorný zrak skúsených zamestnancov videl obraz trosiek závodu a zamínované haly, tak sa zdalo, že Podbrezovú vojna nadobro pochovala. Ľudia však mali pevnú vieru, odhodlanie, vysúkali si rukávy a dali sa do práce. Jedni zneškodňovali zamínované polia, iní čistili, opravovali a snažili sa nazhromaždiť inventár, ktorí domov odniesli obetaví zamestnanci, aby ho uchránili“ (Podbrezovan, 1946). Výška škôd v závode bola vyčíslená na vyše dvestodvadsať miliónov korún československých.

 

Po rokoch prvá „mierová rúra“

Ukončením a oslobodením Podbrezovej boli železiarne pretransformované na Stredoslovenské železiarne Podbrezová n.p. Rekonštruované boli objekty na Chvatimechu, v Piesku a Tisovci. „Veľkú radosť sme mali z prvej rúry, ktorú vyvalcovala rúrovňa. Bola to po rokoch prvá mierová rúra. A tak sa postupne rozbehol celý závod, zažiarili martinské pece, rozkrútili sa valcovacie trate. Boli sme plní chuti, elánu a plánov“ (Alexander Kaliský, Podbrezovan 1965). V roku 1947 začali železiarne stavať nové haly na výrobu oceľových konštrukcií v Závadke nad Hronom a novej zlievarne v Hronci, začalo sa aj s výstavbou Mostárne v Brezne. V Podbrezovej bola rekonštruovaná oceliareň a predĺžená žeriavová dráha, začalo sa s budovaním žíhacej pece vo valcovni hrubých plechov, výstavba novej elektrickej rozvodne 110/20 kilovoltov a mnohé ďalšie.

Podbrezovské železiarne investovali aj do sociálnej vybavenosti obce a menili tvár regiónu. Zrekonštruovali nemocnicu, vybudovali kultúry dom, byty vo Valaskej a v Podbrezovej dva nové internáty. Na konci šesťdesiatych rokov bola dokončená výstavba futbalového štadióna v Podbrezovej.

Pre podbrezovské železiarne opäť nastala „zlatá éra“ a výstavba najprogresívnejšej technológie odlievania ocele v Československu. Nedožilo sa však toho deväťdesiatsedem zamestnancov, ktorí položili svoje životy pri oslobodzovaní Podbrezovej v národnooslobodzovacom hnutí.

Vojnou zničené objekty železiarní
Vojnou zničené objekty železiarní