Dňa 29. augusta uplynulo sedemdesiatštyri rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Predchádzala mu všeobecná nespokojnosť proti nemeckému agresorovi, ktorá trvala od rozpadu prvej Československej republiky. Mnohí emigrovali do zahraničia, odkiaľ sa pokúšali obnoviť československý štát. Ale usilovali sa o to aj tí, ktorí ostali. Usilovali sa o to aj podbrezovskí železiari.
Odboj na Slovensku vznikal ako reakcia na upevnenie protidemokratických praktík vtedy vládnucej HSĽS, ktorá v rámci autonómneho samostatného Slovenska kolaborovala s nacistickým Nemeckom. Vzniklo viacero väčších a menších odbojových skupín, ktoré mali síce rôzne politické smerovanie, ale cieľ, opätovné znovuzrodenie Československa, spoločný. V decembri roku 1943 bola v Bratislave podpísaná takzvaná Vianočná dohoda, ktorá zaväzovala signatárov k jednote a k odstráneniu nacistického režimu. Bola vytvorená Slovenská národná rada, ktorá bola jediným orgánom reprezentujúci politickú vôľu slovenského národa.
Zlomový rok 1944
Rok 1944 začal na Slovensku v znamení príprav na celonárodné povstanie. Povzbudením bol víťazný postup sovietskej armády na všetkých frontoch. V polovici roka ľudia na strednom Slovensku masovo utekali do hôr. V horách Nízkych Tatier si vybudovali bunkre, ktoré slúžili ako skladište potravín, zbraní či šatstva.
Od júla odchádzali nielen obyvatelia, ale aj robotníci z podbrezovských železiarní, ktorí už nezniesli plniť rozkazy Nemcov. Výroba pre nemecký front síce zachránila chlapov od zákopov, no podporovať vojnu nechcel ani jeden. Začalo sa šepkať, že sa pripravuje veľké povstanie.
Dňa 26. augusta nastúpili robotníci do rannej zmeny a netrpezlivo čakali, čo sa stane.
Napätie sa vystupňovalo, keď pred závodom zastali autá s partizánmi, ktorí rozdávali letáky povzbudzujúce do boja proti Nemcom a niektorým sa ušli aj zbrane. Krátko na to sa rozhučali sirény a robotníci okamžite zastavili výrobu a vedenie prevzal dvadsaťdva členný revolučný výbor. Nemci, ktorí sa ocitli v menšine sa dali na útek. Robotníci sa rozišli domov, kde čakali na ďalšie pokyny.
O dva dni neskôr bola výroba opäť spustená a začalo sa vyrábať pre potreby povstalcov. Dodávali im hlavne plechy pre pancierové vlaky, míny a zapaľovače, guľomety… Okrem toho sedemstoosemdesiatštyri zamestnancov železiarní pôsobilo v povstaleckej armáde a približne päťsto v partizánskych jednotkách.
Ráno, 29. augusta, oznámil banskobystrický Slobodný vysielač rozhodnutie Slovenskej národnej rady o vyhlásení Slovenského národného povstania.
Podbrezovskí hrdinovia
Takmer sto hrdinov SNP z radov podbrezovských železiarov sa už do fabriky nikdy nevrátilo. Tí, ktorí prežili, o svojich spomienkach otvorene hovorili. Aké osudy mali ľudia, ktorí sa pred sedemdesiat štyrmi rokmi rozhodli bojovať nielen za svoju, ale aj našu slobodu? Z archívnych čísel Podbrezovanov sme pre vás vybrali spomienky, ktoré rozprávajú samotní účastníci SNP, hrdinovia z podbrezovských železiarní.
Zo spomienok Petra Števčeka: Ako sme Nemcov prekabátili
„Do Slovenského národného povstania som sa zapojil hneď na jeho začiatku. Prihlásil som sa v Brezne a bol som pridelený na hospodársku správu, na likvidáciu. Tu som ostal až do čiastočného potlačenia SNP. Z Brezna sme sa evakuovali do Brusna, odtiaľ do Moštenice a chceli sme prejsť cez hory až do Lopeja. V horách nad Dolnou Lehotou sme boli prepadnutí a zajatí Nemcami. To už bol november 1944. Po zajatí nás vypočúvali. Chceli vedieť, kde sa ukrývajú ostatní partizáni. Skomolenou nemčinou som povedal, že nič nerozumiem. Po dlhom vypočúvaní nás mali previesť do Nemecka.
Deň pred transportom mali „oberfűhreri“ dobrú náladu a opýtal som sa, či sa môžeme, my čo sme z Lopeja, ísť aspoň rozlúčiť so ženami a deťmi. Dovolil mi. O hodinu sme musel byť späť. Bolo jasné, že sa už nikdy nevrátime. Po hodine a pol bolo po nás v dedine vyhlásené pátranie a prehľadali mi aj dom. Mali sme jedno veľké šťastie, že nemecký oddiel dostal rýchly rozkaz opustiť Lopej a ísť ďalej. Mysleli sme si, že máme od Nemcov pokoj. Nebolo to však nadlho. Od majiteľa miestneho hostinca som sa dozvedel, že gestapáci sa vracajú a na zozname svieti moje meno. To už začínala pomaly jar. Rýchlo sme museli utiecť. Útočiskom sa pre nás stala jaskyňa Bystrá, kde nám pomohli utiecť maďarskí oficieri, pretože v tom čase ste sa od Podbrezovej do Brezna bez povolenia nedostali.
Spomienky na jaskyňu sú hrozné. Potraviny sme mali len na päť dní a trápila nás nielen zima, ale aj strach. Neviem, či nás niekto prezradil, ale prepadli nás Nemci a vtedy zahynul Gabriel Krupa z Valaskej. Nám ostatným, čo sme tam ostali, zamínovali otvor a tak sme čakali až do oslobodenia. Ako sa hovorí, každé utrpenie raz musí skončiť a skončilo aj naše. Spomíname s bolesťou, ale o to viac chutí sloboda a radosť z každého všedného dňa.“ (Podbrezovan, 1974)
Bojovali aj ženy, medzi nimi Mária Marková
„V roku 1944 som pracovala v stavebnej údržbe, pretože sa nám z jedného platu žilo veľmi ťažko. V polovici júla som sa dozvedela o pripravovanom povstaní. V auguste som však už nepracovala vo fabrike, ale pomáhala s partizánskymi stanovišťami. Ani neviem ako a zrazu som bola na výcviku so zbraňou. To mi robilo najväčšie ťažkosti. Nechápala som, ako si každý vyberá staré zbrane, ja som chcela mať peknú novú pušku. Nevedela som ani, ako si mám ľahnúť ku guľometom, no na návrat domov už bolo neskoro. Raz som dokonca bola aj priamo v boji, konkrétne pri Žiari nad Hronom. Tam som aj prvýkrát videla ženy v boji, boli to ruské partizánky, ale častokrát tam nechali aj svoje životy. Potom som sa vrátila na stanovište a už som len ošetrovala zranených a pomáhala tam. Na bojisko som viac nešla. Keď sa situácia mierne upokojila, zišla som z hôr domov, kde som zistila, že je na mňa vydaný zatykač. S rodinou sme utiekli na Mláky, kde bol veľký chaos a ja som sa vrátila k svojej jednotke. Dostala som úlohu, v preoblečení a s falošnými dokladmi zájsť do Podbrezovej a zistiť, koľko Nemcov sa tam nachádza. Bola som niečo ako špiónka a mala som štyri druhy dokladov, ktoré som menila podľa situácie. Na ceste z Hornej Lehoty do Podbrezovej som bola až štyrikrát nútená sa legitimovať. Prešla som každou jednou zastávkou, až som sa dostala do Podbrezovej a v nemocnici zistila potrebné informácie. Vrátila som sa späť a plnila úlohu sestričky v horách, až kým ma nezasiahla strela do pľúc a pre zranenia som sa svojho poslania vzdala. Aj roky po tom, ako sme zvíťazili, ma na srdci hreje pocit, že to bolo aj mojou, hoci len malou, zásluhou.“ (Podbrezovan, 1964)
Albert Podolinský, väzeň č. 18 898
„Môj prvý bojový krst bol na Diviakoch, kde bojovalo 550 mužov s ľahkými zbraňami proti nemeckej technike. Ostalo nás len 50. Nemecký útok prišiel rýchlo a nečakane a my sme nestačili zaujať bojové postavenie. Začali nás ostreľovať a my sme sa nemali ani kde skryť, veď sme boli na lúkach. Niektorým sa nám podarilo, ani neviem ako, ísť vyššie do hôr a tam sme neskôr stretli nemecký oddiel. Oni nás ale nevideli a my sme situáciu využili a vyhádzali sme do nich posledné granáty. Tu máte, vy beštie! To je odplata! Toto sa odohralo na Starých horách, tie sa nám ale stali aj osudnými. Na ústupe vo veľkej hmle sme stratili orientáciu a nepomáhali ani buzoly. Noc bola daždivá a chladná a my sme sa chceli ohriať, tak sme založili oheň. Nemci nás chytili a odvliekli do koncentračného tábora Falingsbostell na severe Nemecka. Bol som väzeň s číslom 18 898. Tu som ostal, až dokiaľ sa Československo opäť neoslobodilo. Dva mesiace mi trvala cesta domov. Bol som vychudnutý a vysilený, ale dočkal som sa nielen svojho vyslobodenia, ale aj vyslobodenia mojej vlasti. Spolu so mnou išli tisícky ďalších väzňov. Konečne som prišiel na územie stredného Slovenska. Za vojny som toho prežil veľa. Nemci zapálili aj kopu sena, v ktorej som bol skrytý a zázrakom som prežil. Ako sa hovorí, kto má odvisnúť na šibenici, ten sa neutopí. A mojím osudom bol koncentrák. Ale už som doma, vo svojej slobodnej vlasti.“ (Podbrezovan, 1974)
Vojna trvala ešte skoro rok po vypuknutí Slovenského národného povstania. Ukončenie bojov prinieslo vytúženú slobodu a zahnalo strach. Zničené bolo všetko navôkol, no radosť a nádej ľudí z ukončenia vojny rýchlo zahladil stopy. Rekonštruované boli domy, výrobné haly a okolité objekty. Rozžiarili sa martinské pece, rozkúrili valcovacie trate, investovalo sa do sociálnej oblasti a život v Podbrezovej sa opäť vrátil do normálu. Rany na duši však ostali.
Česť všetkým hrdinom SNP, zamestnancom, ktorí vojnové peklo prežili a česť deväťdesiatim siedmim padlým hrdinom z radov podbrezovských železiarní.
