Päťdesiatjedenročný Miroslav Bartoš pracuje už od svojich šestnástich rokov. Začal na píle Štiavnička v Čiernom Balogu a v apríli 1985 nastúpil do Švermovych železiarní v Podbrezovej. Na prvom pracovisku, vo zvarovni rúr veľkých priemerov, ho do profesie zakružovača – zvárača zaúčal predák Štefan Višťan, dnes už dôchodca. Po desiatich rokoch prešiel do valcovne rúr veľkých priemerov do nového závodu v Piesku. Na tomto pracovisku začínal ako riadič píl a po ôsmich rokoch sa vypracoval na rovnača rúr. Rýchlo sa zžil s jednotlivými profesiami. „V kolektíve je pán Bartoš obľúbený a my sme s jeho prácou spokojní,“ zhodnotil jeho výkon súčasný majster Peter Sojak.
Zaujímalo nás, ako si zvykol na viaczmennú prevádzku. „Už v zvarovni rúr som robil na tri zmeny a nemal som problém zvyknúť si, veď som musel myslieť na svoju rodinu,“ prezradil pán Bartoš. Nielen práca, ale aj ochota spolupracovníkov poradiť a pomôcť boli pre neho dôležité. Pomohli mu rýchlo sa začleniť do pracovného kolektívu. Našiel si tu aj veľa priateľov. S nostalgiou spomína na prvý kolektív spolupracovníkov zo zvarovne, kde k utužovaniu vzťahov pomáhali aj brigády pre poľnohospodárstvo či lesníctvo, zber zemiakov, sena, sadenie stromčekov… V súčasnosti je už tých spoločných akcií menej. V rúrovni k nim patria posedenia pri guláši dvakrát v roku, aj stretnutia so spolupracovníkmi odchádzajúcimi do dôchodku.
Za tie desiatky rokov, ako ostatní „kmeňoví rúrováci“, zažil mnoho technologických zmien, ale aj ľudia sa menili. „Veľa skúsených zamestnancov, s ktorými som začínal, už odišlo do starobného dôchodku a na ich miesto prichádzajú noví. Nie všetci sú stotožnení s tým, že chodiť do práce znamená dodržiavať nejaký režim a rešpektovať všetky zásady,“ dodáva. „Ja som hneď od začiatku musel myslieť na to, ako uživiť rodinu. Doba bola trošku iná, ako tá dnešná a tak som si hneď po nástupe požiadal o pridelenie bytu a o štyri mesiace som ho dostal.“ S manželkou v dvojizbovom byte na Mazorníkove vychovali dcéru Mirku a syna Jozefa. „Dcéra s manželom a vnučkou bývajú v Hronci. Syn s rodinou si prenajal byt neďaleko nás. Tak ich máme obidvoch na blízku a často sa stretávame.“
Pri viaczmennej prevádzke toho času na koníčky veľmi nemá, ale má rád šport. Podporuje podbrezovských futbalistov, ale aj hokejistov z Brezna. Najradšej je, keď mu zmeny vychádzajú tak, že môže ich zápasy sledovať naživo. V televízii dáva prednosť priamym športovým vstupom, v súčasnosti ho najviac zaujímajú prenosy z hokejových majstrovstiev sveta.
Hoci žijú s manželkou už sami, dovolenky si neplánujú. „Manželka už päť rokov nerobí a tak sa musíme uskromniť z môjho príjmu. Ja som sa zúčastnil niekoľkokrát na rekondičných pobytoch, kde sa mi veľmi páčilo, aj som si oddýchol a zregeneroval sa.“
Pán Bartoš je hrdý, že sa mu podarilo zo svojho syna vychovať následníka. Jozef sa vyučil v Súkromnej strednej odbornej škole hutníckej ŽP v odbore hutník operátor. Už deväť rokov pokračuje v šľapajách svojho otca, pracuje na linke kotlových rúr, dokonca v tej istej prevádzkarni ako otec
