Vianočný pozdrav z krajiny protinožcov
Podbrezovan si už viac ako dve desiatky rokov v elektronickej verzii nachádza svojich čitateľov aj v rôznych končinách sveta. Jednou z nich je aj Eva Jarmila Gasson, žijúca na južnej pologuli, v Austrálii. Pochádza z Podbrezovej a k firemným novinám ju lákajú spomienky na časy, keď pracovala vo Švermovych železiarňach, na propagačnom oddelení. Odvtedy, ako s celou rodinou vycestovala za lepším životom do krajiny protinožcov, uplynulo tridsaťpäť rokov. V predvianočnom čase sme ju požiadali, aby sa s nami podelila o svoje poznatky o živote na opačnej pologuli, ale zhovárali sme sa aj o spomienkach na rodnú krajinu. Aké boli vaše začiatky v Austrálii? Aký je tam život?
– Začiatky boli naozaj ťažké. Nevedeli sme jazyk, všetko nám bolo cudzie, aj to jedlo chutilo zvláštne. Začínali sme v štáte Južná Austrália, v hlavnom meste Adelaide. Na letisku nás privítala veľká komunita Slovákov, Čechov a Maďarov, pretože sme prišli na rodinný program. Chvíľu sme bývali s mamkou a po pár týždňoch sme si našli malý privát. Spomínam si, že prvá vec, ktorú sme si kúpili, bola chladnička. Ostatnú výbavu sme nakupovali postupne v bazároch, aj oblečenie. Manžel pracoval na stavbách s Poliakmi a ja som si našla prácu ako pomocná zdravotná sestra v dome dôchodcov. Nemali sme auto, tak som denne kráčala do a z práce asi dvanásť kilometrov. Schudla som vtedy desať kilogramov. Po siedmich mesiacoch sme si v bazáre kúpili auto a bolo nám ľahšie. Už sme mohli ísť s deťmi aj k moru. V zime je v Adelaide chladno, to bol čas na výlety do hôr. Dostali sme ako dar stan, ostatné veci sme si dokúpili. Stretávali sme sa s komunitou, deťom sme vymýšľali hry a robili nádherné výlety. Adelaide je mesto kostolov (je ich tam asi osemsto) a obyvatelia sú najmä starší ľudia. Okrem Austrálčanov, ktorí sa tam už narodili, tam žijú Taliani, Gréci, Škóti, Íri a Nemci. Domáci „Ozíci“ (Austrálčania) sú veľmi tolerantní a nápomocní, asi preto, že to je multikultúrna krajina. Stalo sa mi, že ma v parku kedysi dávno oslovili dve domorodkyne a pýtali si cigaretu. Keď počuli môj akcent, pýtali sa odkiaľ som. Keď som povedala, že z Československa, jedna nevedela o našej krajine nič a druhá povedala: „To ste vy, čo ste sa rozdelili? Teraz ste Česi a Slováci? A ako sa má Dubček?“ Veľmi ma tým prekvapila a ešte mi aj zapriala, nech sa mi tam dobre žije. Po ôsmich rokoch sme sa presťahovali na východné pobrežie štátu Queensland, do hlavného mesta Brisbane. Počasie je tu subtropické, na severe tropické. Šesť mesiacov je teplo, od apríla do októbra a šesť mesiacov horúco. Mesto sa delí na južnú a severnú časť. Mestská doprava síce funguje, ale vzdialenosti sú tu veľmi veľké a ľudia radšej využívajú svoje autá. Asi pred piatimi rokmi dal mestský úrad zaviesť bicykle a elektrické kolobežky. Zaplatíš si dva doláre a môžeš jazdiť celý deň.
A čo príroda?
– Úplne iná ako v Európe. Bohatú faunu a flóru máme aj v meste. Nie je nič výnimočné, že keď zaparkuješ auto, pricupká k tebe ibis či magpie (vták podobný strake). Rastie tu množstvo eukalyptových stromov (gumovníkov), paliem a bougainvillie (ťahavých kvitnúcich rastlín). Kvôli gumovníkom v Austrálii nie je kvalitná pôda, musí sa kultivovať. V horúčavách sa tráva a stromy rýchlo chytia horieť, preto je tu veľa požiarov. Extrémom je, že gumovníkové listy hnijú roky a keďže obsahujú olejček, za daždivého počasia voda nemôže vsiaknuť do zeme a preto máme povodne.
Akí sú tam ľudia?
– Austrálčania sú veľmi tolerantní, aj keď sa populácia za tých tridsaťpäť rokov, čo sme tu, veľmi zmenila. Typický Austrálčan ti povie “Take it easy.“(Uvoľni sa, neponáhľaj sa). Všetko berú s rezervou a kľudne. Nikde som nezažila hádky, rozčuľovanie. Všetko riešia na profesionálnej úrovni. Radi chodia do športových klubov, kde je vždy nejaký program a aj dobré jedlo. V Južnej Austrálii je kulinársky zážitok v podobe dobrého jedla štýl života. Mladí majú možnosť po celý rok surfovať, plávať, či preháňať sa na vode na vodných skútroch. Humoru, ktorému tu holduje veľa ľudí, sme spočiatku nerozumeli. Bežná konverzácia sa totiž nezaobíde bez vtipnej pripomienky. Austrálčania radi cestujú do Európy. Poznám rodiny, ktoré navštívili aj Čechy či Slovensko. Starší radi chodia na výlety loďou, trvá to niekedy tri-štyri týždne. Jednoducho, radi si užívajú život.
Nechýba ti Slovensko?
– Slovensko mi chýba, najviac počas vianočných sviatkov. Tu je taká „umelá“ atmosféra v obchodoch a to sa nedá nahradiť tou pravou slovenskou vôňou ihličia, mrazivým vzduchom, zasneženou krajinou, domácimi jedlami na vianočnom stole, koláčmi voňajúcimi vanilkou. Na všetky slovenské tradície počas vianočných sviatkov mám veľa pekných spomienok z detstva. Zabudnúť sa nedá ani na život starých rodičov, hubárčenie, kosenie trávy, sušenia sena. Keby sa to dalo, rada by som žila pol roka tu a pol roka na Slovensku. Viem však, že to by som chcela priveľa.
Tento rok celý svet poznačila pandémia COVID-19. Hoci my ešte bojujeme proti koronavírusu rôznymi opatreniami, u vás sa už zmierňujú a hovorí sa, že sa pandémiu podarilo zastaviť. Aký bol jej priebeh?
– Covid-19 prišiel do Austrálie v plnej sile v marci roku 2020. Aj my sme mali zákaz vychádzania z domu. Otvorené boli len supermarkety, odstup ľudí bol 1,5 metra. Pri vstupe sme si dezinfikovali ruky a do predajne mohol ísť obmedzený počet ľudí. Lekári, zdravotníctvo a školy fungovali cez internet. Testy boli dobrovoľné, kto chcel, šiel pred nemocnicu a tam mu ho urobili. Moji vnuci sedeli od rána pri počítači a učitelia s nimi komunikovali online. Takto to trvalo mesiac. Najviac bol postihnutý štát Victoria, mesto Melbourne bolo zavreté asi šesť týždňov. Doteraz nefungujú knižnice, múzeá, medzinárodné letisko. Mnohé úrady fungujú len cez internet. Uvidíme, čo nám prinesie nový rok.
Blížia sa Vianoce, čo ti utkvelo v pamäti z tých slovenských a ako prebiehajú sviatky rodiny v Austrálii?
– Ako som už spomenula, vianočné sviatky a ich atmosféra u nás na Slovensku sa nedajú porovnávať s Austráliou. Podstatný rozdiel je, že tu je počas Vianoc horúce leto. Tu nie je Štedrý večer, Austrálčania oslavujú len 25. decembra. Na obed, ako hlavné jedlo je morka, tu v Brisbane sú to ryby, ustrice, kraby a iné morské potvory, ktoré ja nemusím. Každá rodina má „barbekjú“, ugrilujú si mäso a k tomu je príloha zeleninové a ovocné šaláty. Koláče veľmi nejdú, v tom teple totiž ani nechutia. Po večeri poskáčeme do bazéna alebo hráme loptové hry. „Ozici“ oslavujú vianočné sviatky a Nový rok pri mori alebo inde na vode. Tí šťastnejší na svojich jachtách, či lodiach.
Podbrezovské železiarne si pripomínajú v tomto roku už 180 rokov, čo im zapraješ?
– Vedeniu Železiarní Podbrezová a zamestnancom úprimne prajem veľa, veľa zdravia v tejto ťažkej dobe, úspech, produktivitu, dobrých odberateľov, množstvo zákaziek, stabilitu, hojnosť a spokojnosť.
 |
| Vianočná atmosféra z Brisbane. Foto: E. J. Gasson |
