Andrea Gedl: Na hrade zanechávam niečo zo seba

Andrea Gedl pri jednom zo svojich obrazov na hrade Ľupča. Foto: M. Gončár

Andrea Gedl je slovenská výtvarníčka, ktorá sa narodila na Horehroní. Napriek tomu, že už roky žije v Rakúsku, rodný kraj má hlboko zakorenený vo svojom srdci. Aj preto je častým motívom v jej dielach, ktoré si už v týchto dňoch môžu pozrieť návštevníci hradu Ľupča. Výstavu s názvom Od archaizmov po transformáciu otvorila slávnostná vernisáž, ktorá zároveň spustila letnú turistickú sezónu na hrade. Prítomnosť autorky sme využili na rozhovor, v ktorom nám povedala viac o svojej tvorbe i samotnej výstave.  

Od polovice júna sú vaše diela vystavené v priestoroch hradu Ľupča. Na aké obrazy sa môžu tešiť návštevníci, ktorí sem zavítajú?

– Návštevníci uvidia moje najobľúbenejšie diela – olejomaľby na plátne a tušové práce na papieri. Výberom obrazov som chcela ponúknuť verejnosti pohľad na moju tvorbu v posledných piatich rokoch.

Ako by ste charakterizovali svoje diela?

– Vo svojich dielach často analyzujem pozíciu človeka v spoločnosti, ktorý s narastajúcim odstupom k prírode stráca svoju prirodzenú stabilitu a intuíciu. Každým svojím obrazom znázorňujem akoby archaický návrat do pôvodného stavu, v ktorom je blízkosť k prírode fundamentálna. Do popredia posúvam estetické elementy z rastlinnej a živočíšnej ríše, takže obrazy pôsobia na prvý pohľad harmonicky a pozitívne. Inšpiruje ma pritom nízkotatranská príroda, ale aj exotika iných kontinentov.

Aké pocity môžu u návštevníka vyvolať vaše diela?

– Každý vníma maľby individuálnym spôsobom. Návštevník vkladá do interpretácie diela svoju osobnosť, skúsenosti, vlastné relevantné témy alebo kontext, v ktorom žije. V niektorých dielach možno rozpozná motívy, ktoré pochádzajú z oblasti Nízkych Tatier – napríklad zvieratá, rastliny alebo folklór z Horehronia.

Čo je pre vaše obrazy špecifické?

– Väčšinu obrazov maľujem olejom na plátno. Charakteristické sú pre ne výrazné farby, svietiace kontrasty a harmónia obrazu. Pozadie mnohých diel je vypracované a umožňuje pohľad do diaľky s panorámou tuzemských či exotických hôr a morí. Podľa mňa diela pôsobia trochu ako z rozprávky.

Všimli sme si, že často používate ako motív zvieratá. Prečo?

– Zvieratá zobrazujem pravidelne. Nejde však o znázornenie fyzického tela ako takého. Zvieratá majú skôr symbolický charakter a sú nositeľmi nejakej informácie či posolstva. Často ide o kritický pohľad na spoločnosť a pozíciu človeka, ktorého hodnoty a spôsob života sú odrazom doby, v ktorej žije. Zvieratá sú reprezentanti momentu, okamihu a bytia bez momentálnej prítomnosti vedomia o minulosti a budúcnosti. Sú prameňom spokojnosti, ako sa dá vycítiť napríklad z obrazu Výlet (hlavný obraz výstavy). V tomto prípade malá lastovička, na iných obrazoch čierna puma, tiger alebo medvede sú nositeľmi vzácnej schopnosti jednoduchého bytia.

Ako na vás pôsobí priestor Ľupčianskeho hradu?

– Mala som možnosť spoznať výstavný priestor ráno, keď nepriame svetlo vchádzalo do miestnosti a počas obeda nadobúdalo intenzitu. No zažila som ten istý priestor aj popoludní, keď slnko pomaly zapadá, slnečné lúče sa vkrádajú cez veľké okná a dopadajú na steny a niektoré časti vystavovaných obrazov. Farby sa zrazu rozžiaria a ponúkajú len na krátky moment nezabudnuteľný zážitok.

Je pre vás hradný priestor výnimočný?

– Hoci žijem a pracujem v Rakúsku, veľa času trávim na Slovensku. Je pre mňa veľkou poctou vystavovať práve na hrade Ľupča – v mojom rodnom kraji. Mám tu svoje korene a nízkotatranská príroda má pre mňa najväčšie čaro. Okrem toho každý umelec, ktorý zanechá svoje obrazy na nejakom mieste na určitý čas, zanecháva tam aj niečo zo seba. Takže cítim, akoby časť zo mňa dostala príležitosť stráviť krásne štyri mesiace na tomto hrade.