Tohtoročná dovolenka, alebo nazvime ju skôr tripom (cestovaním) po Balkáne, začala výjazdom z garáží. Ja a moja manželka Ivka sme vyrazili z Valaskej a strýko Vlasťo s tetou Aničkou z Brezna. My sme mali odchod v skorých ranných hodinách, približne o piatej, s náskokom na dvojicu Vlasťo a Anička asi dve hodiny. Dôvod je prostý: náš povoz je štvorkolesový a ich mašinky sú dvojkolesové, čo v praxi znamená prejazd aj cez zápchy a trochu svižnejší, aj keď musím povedať, že sme sa všetci snažili držať pravidiel cestnej premávky. Výsledok bol ten, že sme sa spojili až v Rumunsku, v Aiude.
Po ceste sme zažili prietrž mračien, kde naša plátená strecha jednoducho nestačila, a tak sme sa trochu predčasne umyli. V ubytovni už vládla pohoda, ktorú ešte zlepšili domáci, keď nám doniesli a ponúkli domáce červené víno z hrozna, vypestovaného hneď vedľa, vo viniči. Museli sme uznať kvalitu a priznať únavu po 550 kilometroch v kabriolete a na motorkách, a tak sme sa postupne pobrali do ríše snov.
Ráno sme sa dobre najedli, smelo sme naštartovali stroje a hurá do hôr. Náš cieľ bol prejsť najvyšší prechod Romanie – Transalpinu. Je to 148 kilometrov dlhá štátna cesta v Rumunsku, ktorá sa nachádza v pohorí Munții Parâng v južných Karpatoch. Je to najvyššie položená a jedna z najzaujímavejších ciest v krajine. Začína v obci Ciocadia, vedie cez mesto Novaci a končí v meste Sebeș. Najvyšší bod cesty – 2 145 m n. m. sa nachádza na horskom priesmyku Urdele. Za týmto prechodom sme našli útočisko v meste/obci Musetesti v skromnom penzióne. Prežili sme tu rušnú noc, vietor fúkal o sto šesť, no pri spomienke na chutnú večeru a pohostenie od príjemných domácich sme to zvládli.
Po tejto búrlivej noci sme mali v pláne dostať sa do Srbska, čo sa aj podarilo. Cesta bola opäť krásne kľukatá, lemovaná bralami a pohľadmi na Dunaj. Nebol by som povedal, že raz vyslovím: „Ej Dunaj, Dunaj, pekná to rieka“. Po úspešnom ubytovaní pri tejto rieke, sme si dali večernú prechádzku, ľahkú večeru a uložili sa na spánok.
Ráno sme sa pobalili, naložili a smerovali sme do Čiernej Hory – Montenegra cez Bosnu a Hercegovinu, v ktorej nás potešili ceny a tankovali sme, čo to šlo, aj pomimo. Pekné pohľady, slušné cesty a vôňa lesov nás sprevádzali až k hraničnému prechodu s Čiernou Horou. Úprimne povedané, bolo potrebné prejaviť vlastnosť zvanú trpezlivosť, pretože colníci si robili, čo chceli a mali času na rozdávanie. Po hodine čakania sme prekonali túto „mini skúšku nervov“ v rozhorúčenom cabriu, dvoch moto a zrazu sme sa ocitli v Čiernej Hore, medzinárodne nazývanou Montenegro. Nádherné cesty, tunely vysekané cez skaly a popritom kaňon rieky Piva. Táto rieka nemala farbu a ani chuť ako pivo, takže neviem podľa čoho ten názov. Prišli sme do mestečka Plužine, ktoré sa tu velebí v tejto krásnej prírode. Spali sme v moderných bungalovoch, plne vybavených s klímou, takže o dobrý spánok nebola núdza. Na druhý deň sme vyrazili s miestom určenia v Durmitorskom národnom parku do Žabljaku. Musím uznať, krásny zážitok, jedna z najkrajších ciest, ktoré som zatiaľ prešiel. Idete akoby krátkymi jaskyňami, v tme, samozrejme svietili sme si sami, no nečakajte tu umelé osvetlenie. Tie dychberúce pohľady, serpentíny, no jedným slovom paráda!
Celá cesta až po Žabljak nemala chybu, možno iba tú, a to prejsť to aspoň 10-krát hore dolu. V Žabljaku, meste ktoré je začlenené do Národného parku Durmitor, nám naše plány narušilo počasie. Z 28 až 30 stupňov Celzia teplota klesla na 7 až 12 a celý čas (tri dni a tri noci) nám pršalo. Podarilo sa nám splaviť rieku Tara, ktorá je v druhom najhlbšom kaňone na svete, hneď po Grand Canyone v Amerike.
Ešte sme stihli zipline. V skratke, idete dolu sediaci ako v padáku, zavesený na lane vo výške sto metrov nad touto riekou. Je to krátka zábavka, avšak strýko to naplánoval a zvyčajne vie, čo robí, tak sme sa na to dali.
Po týždňovom putovaní sa naše cesty rozdelili, strýkovci sa pobrali do Albánska a my k moru v Čiernej Hore do mesta Sutomore. Prežili sme tam päť nocí, pobehali skoro celé pobrežie s návštevou mesta, ktoré je v Unesco a volá sa Kotor. Dva týždne cestovania a nám zostala už len cesta domov, navštíviť kamarátov a za nami 3 200 kilometrov, veselých i napínavých.
Všetkým môžem tieto možno menej známe krajiny len odporučiť, prekvapia vás krásnymi pohľadmi, chutným jedlom a priaznivými cenami. Pekný slnečný záver leta prajem všetkým čitateľom.
