Utorkový podvečer mal byť futbalovým sviatkom. Malo ísť o férový súboj dvoch tímov o pohárovú Európu. Malo. Keď sa začali počas dňa nad Horehroním naháňať mračná a nad Chopkom sa niekoľko hodín pred zápasom objavila čierňava, neveštilo to nič dobré. Čochvíľa sa z oblohy začal valiť hustý lejak. Bolo jasné, že futbal „okorení“ májové vyčíňanie počasia.
Súboj Podbrezovej s Ružomberkom o poslednú vstupenku do medzinárodnej súťaže sa zmenil na frašku. Prívalový dážď pred zápasom vytvoril zo Zelpo arény jeden veľký bazén. Už počas rozcvičky lopta viac stála ako sa kotúľala, nehovoriac o hromoch nad hlavami. Každý súdny človek by zvážil, či je pre kvalitu zápasu dôležité odohrať ho za každú cenu. O bezpečnosti a zdraví prítomných nehovoriac. Ale začalo sa. Samotné stretnutie občas pripomínalo dedinskú súťaž niekde na Balkáne. Lopta sa raz zastavila, inokedy nečakane zmenila smer alebo si „zmyslela“ iný nepredvídateľný fígeľ. Hráči sa nedobrovoľne kúpali vo veľkých mlákach, šmýkali a bezmocne rozhadzovali rukami. Diváci len krútili hlavami, občas sa zasmiali nad „neobratnosťou“ protagonistov na trávniku. Kto prišiel, videl to na vlastné oči. Jednoducho, duel v Podbrezovej nepripomínal futbal. Ako povedal náš tréner, hrali sme iný šport. A mal pravdu. Škoda.
Hlavný rozhodca Peter Kráľovič je ošľahaný medzinárodnými skúsenosťami. Mal sa zamyslieť, či je naozaj nevyhnutné, aby sa duel odohral. Prečo ho nemohol posunúť o deň neskôr alebo na iný termín? Liga sa skončila, mužstvá už nečakali iné zápasy. Výkopu stretnutia dal napriek všetkému zelenú. Možno by svoje rozhodnutie racionálne odôvodnil. Neprináleží nám dávať mu rady, čo by mal a nemal urobiť. Je profesionál. Vie, ako sa má zachovať v podobnej situácii. Ťažko povedať, k jeho vyjadreniu sme sa nedostali. Lenže, nehralo sa o fazuľky, ale o pohárovú Európu. Vo vode. Náš tím, ktorý zdobí kombinačná hra, nemohol poraziť súpera zbraňami, ktoré sú mu vlastné.
Nie, toto v žiadnom prípade nie je vyplakávanie, že sme nepostúpili do barážového finále. Keby sa hralo za normálnych okolností, je možné, že by hostia z Liptova i tak postúpili. Na keby sa nehrá. Ružomberok si vybojoval finálovú miestenku. Dal tri góly, my ani jeden. Takže nás prevýšil, čo uznal aj náš kormidelník a športovo mu zablahoželal. A my gratulujeme tiež.
Naskytá sa otázka, za akú cenu sa zrodilo víťazstvo. Čo ak by niektorý z hráčov utrpel vážne zranenie na takomto teréne? Čo ak by blesk zasiahol prítomné kamery alebo inú techniku? Tu už nejde o šport. Ale o zdravie. Nehovoriac, že futbal dostal facku. Ba nie facku, ale rovno päsť. A rovno do tváre. O alibizme trénera hostí na pozápasovej tlačovke radšej pomlčíme. To už rozoberali iné celoslovenské médiá. Aj keby sme postúpili, napísali by sme podobný komentár. Naozaj. Lebo sú aj dôležitejšie veci v živote ako šport. Napríklad zdravie. A objektívnosť? Tá musí byť na prvom mieste.
My dávame klobúk dole. Pred hráčmi, že to zvládli a v zdraví odohrali. Na jednej i druhej strane. Rovnako pred divákmi, ktorí zavítali do Zelpo arény. Aj tým z Liptova. Škoda, že počasie bolo proti. Voľný vstup by isto prilákal viac priaznivcov. A možno by sme videli skutočnú bitku o postup. Takú férovú, chlapskú. Za regulárnych podmienok. Čo už, je to za nami, ide sa ďalej.
A nie, naše dojmy určite nepokazí ani posledný duel sezóny. Pokazili ho iní…
Železiari majú za sebou skvelý ročník. Potlesk z tribún a skandovanie mena každého hráča, vrátane trénera, boli tou najkrajšou odmenou. Vďakou za úspešným ročníkom. Malý klub, nováčik z Horehronia dokázal, že vie byť rovnocenným súperom aj veľkým „žralokom.“ A o rok môže byť ešte silnejší…
