Beh je šport, ktorý za svoj život vyskúšal takmer každý. Väčšina ľudí ho však začne praktizovať ešte v mladosti. Výnimkou je Slavomír Brozman, ktorý sa k nemu dostal až v dôchodkovom veku. Tento šport mu učaroval natoľko, že život bez neho si dnes už nevie predstaviť.
Celý svoj pracovný život strávil v Železiarňach Podbrezová. V roku 1970 nastúpil na Stredné odborné učilište v Lopeji, kde sa vyučil za elektromechanika. Hneď po skončení štúdia začal pracovať ako prevádzkový elektrikár v ťahárni rúr, kde ostal až do svojho dôchodku v roku 2015.
Hoci má dodnes trvalý pobyt v Brezne, viac času trávi v Hornej Lehote, odkiaľ pochádza a kde si s manželkou postavili menší dom. A práve v tejto obci začal i s behom. „Behať som začal až na dôchodku, keď som mal 61 rokov. Bolo to v roku 2016. Predtým som sa šiel prebehnúť len sporadicky, ale často som chodil na bicykli, najmä do práce a naspäť. Nejaký základ pre beh som tak určite mal,“ zamýšľa sa.
Bežecké začiatky
Nemal žiadnu športovú minulosť, dokonca v mladosti nehrával ani futbal ako väčšina chlapcov na dedine. Čo ho vlastne k behu viedlo? „Na dôchodku som mal zrazu viac času pre seba a povedal som si, že to vyskúšam. Behával som niekedy na vojne a celkom ma to bavilo, no asi hlavným dôvodom, prečo som začal, boli preteky v obci Horná Lehota, ktoré sa u nás konajú každoročne. To bola pre mňa motivácia, aby som beh aspoň vyskúšal. K pohybu som však mal vždy blízko, stále som niečo robil okolo domu a myslím si, že kondične som na tom nebol zle.“
V začiatkoch veľa behával s Dianou Grexovou z Hornej Lehoty, skúsenou bežkyňou, ktorá mu pri tréningoch veľa poradila. „Nie je však umenie začať, ale vydržať. Po pol roku som vedel, že ma to riadne chytilo a dnes si už svoj život bez behu ani neviem predstaviť, chýbal by mi,“ priznáva.
Behával vtedy štyrikrát týždenne, čo mu ostalo dodnes. Za týždeň nabehá priemerne okolo 40 až 50 kilometrov. Väčšinou trénuje v utorok, štvrtok, sobotu a nedeľu, ostatné dni si dopraje voľno. Cez víkendy má počas sezóny aj preteky. A ako si spomína na svoj úplne prvý štart s číslom na hrudi? „Moje prvé preteky boli Silvestrovský beh v Michalovej na konci roka 2016. Hoci v kategórii sa mi ešte nepodarilo umiestniť medzi najlepšími (skončil štvrtý, pozn. redakcie), neodradilo ma to od ďalších štartov, práve naopak.“
Vyskúšal aj maratón
Postupne sa tréningom stále viac zlepšoval a úspechy na seba nenechali dlho čakať. V kategórii od 60 do 69 rokov, v ktorej súťaží dodnes, získal viacero umiestnení na stupňoch víťazov. Uspel na rôznych tratiach, v teréne i na ceste, pričom dĺžka pretekov bola takisto pestrá. Aj to svedčí o jeho univerzálnosti. „Najradšej však behám v teréne a mám rád zbehy dolu kopcom. Tie si užívam, no je potrebné si dávať pozor.“
Ak sa opýtame na najväčší úspech, prekvapivo nespomína najlepšie umiestnenia, ale preteky, ktoré boli najnáročnejšie a podarilo sa mu ich dokončiť. „Najviac si vážim asi to, že som dvakrát dobehol Jarabský polmaratón. Je to náročná takmer 22-kilometrová trať s celkovým prevýšením okolo 1 300 metrov.“
A koľko kilometrov zatiaľ odbehol najviac? „Na pretekoch to bolo 31 kilometrov v rámci Malého štrbského maratónu. Ale odbehol som už aj 35 kilometrov, čo bolo na maratóne v Banskej Bystrici tento rok. Žiaľ, nepodarilo sa mi ho dokončiť celý, keďže ma kvôli časovému limitu stiahli z trate predčasne. Svoj prvý maratón som trochu prepálil, prvých 14 kilometrov som začal príliš rýchlo a to sa mi vypomstilo. Stvrdli mi lýtka a mal som ako keby drevené nohy, musel som prejsť aj do chôdze. Keby ma však nestiahli z trate, určite by som do cieľa nejako dobehol.“
Ani táto nepríjemná skúsenosť ho od maratónu neodradila, práve naopak. „Určite ešte chcem zabehnúť maratón, no pripravím sa na neho lepšie a budem si dávať väčší pozor na tempo v úvodných kilometroch. Momentálne neviem, kedy a kde ho pôjdem. Teraz mám ešte zopár pretekov v aktuálnej sezóne a cez zimu budem o tom určite rozmýšľať viac.“
Jeden z najstarších
Budúci rok bude už vo vekovej kategórii nad 70 rokov. Už teraz však býva často jedným z najstarších účastníkov bežeckých pretekov v okolí. V cieli za ním ale končia aj oveľa mladší pretekári. „Poteší ma to, ale nie je to o mojich výkonoch. Skôr si myslím, že tí mladší by sa mali viac hýbať a viac trénovať,“ hovorí skromne.
Vlani absolvoval celú Horehronskú Trailovú ligu, kde bol najstarším účastníkom, ktorý odbehol všetky podujatia. „Preteky v okolí máme veľmi pekné a naozaj neviem vybrať jednu trať, ktorá sa mi páči najviac. Okrem toho sme dobrá partia, viacerí bežci sa už medzi sebou poznáme a podporujeme sa navzájom. To ma tiež veľmi teší a napĺňa. Hoci sa mi v poslednom čase nedarí zlepšovať, beh ma stále baví a mám motiváciu v ňom pokračovať. Roky nezastavím, no radosť z pohybu mi ostáva, a to je pre mňa najdôležitejšie.“
A zamyslel sa niekedy nad tým, aké výkony by podával, keby začal s behom skôr? „Priznám sa, trochu ma mrzí, že som nezačal behať už v mladosti. Moje výkony mohli byť úplne iné a často o tom rozmýšľam. Na druhej strane som rád, že som sa k behu dostal aspoň teraz a myslím si, že naň nikdy nie je neskoro.“
Každý športovec má nejaké ciele, ako to je v prípade Slavomíra Brozmana? „Konkrétny cieľ do najbližších rokov nemám. Prajem si len, aby som bol zdravý a aby sa mi dobre behalo. Veľa ľudí si v dnešnej dobe dáva operovať kĺby, kolená, tak tomu by som sa chcel vyhnúť a som rád, že sa mi to zatiaľ darí. Na záver chcem ešte poďakovať manželke za podporu v mojej záľube. Bez nej by som určite nebehal toľké roky v zdraví a pohode.“
