Do Osvienčimu sme dorazili okolo dvanástej. Pri pohľade na vstupnú budovu sme si zatiaľ ani neuvedomovali, na akom mieste práve stojíme. Pred prehliadkou sme sa rozdelili na dve skupiny. Obidve mali slovenský výklad. Sprievodca jednej skupiny bol dokonca Slovák, takže veľa vedcí vedel pochopiteľnejšie vysvetliť.
Návšteva sa začína v základnom tábore Auschwitz I, do ktorého sa vchádza bránou so známym nápisom Arbeit macht frei – Práca oslobodzuje. Prechádzali sme jednotlivými expozíciami, kde sme videli fotky, obrazy väzňov a osobné veci zavraždených ľudí, napríklad kufre, hrnce, topánky, rôzne protézy a viac ako dve tony vlasov. Ako poslednú sme v tejto časti navštívili plynovú komoru. Všetci sme mali zmiešané pocity, keď sme si uvedomili, že na mieste, na ktorom práve stojíme, zomrelo nespočetne veľa nevinných ľudí.
Ďalej sme sa autobusom presunuli do asi tri kilometre vzdialenej ďalšej časti tábora Auschwitz-Birkenau. Rozloha tohto tábora bola naozaj obrovská. Z veže, na ktorú nás zobrali naši sprievodcovia, sme mali výhľad takmer na všetko. Stredom tábora sa tiahne železinica, na ktorej je postavený taký istý vozeň, v akých zvážali Židov z celej Európy. Je postavený priamo na mieste, na ktorom z týchto vozňov vystupovali ľudia, ktorí boli následne selektovaní na dve skupiny – život alebo smrť.
Navštívili sme aj dva baráky. V jednom sme videli, v akých podmienkach boli väzni nútení spať. V drevených barákoch, ktoré boli kedysi obyčajné stajne, boli natlačení jeden na druhom. Druhý barák predstavoval umyvárne a toalety.
Na to, čo sme tam videli a počuli, sme mysleli do konca dňa. Nechápali sme, ako je možné, že niečo takéto bolo naozaj reálne.
