Bystrá si onedlho pripomenie 455 rokov od prvej zmienky. Viete, že táto obec kedysi tvorila súčasť Hroneckého komplexu a bola komorskou osadou erárnych železiarní? Jej história tak tvorí neodmysliteľnú súčasť dejín hutníctva na Horehroní.
Načreli sme do súkromného archívu rodiny, ktorej niekoľko pokolení žilo v Bystrej a dozvedeli sme sa, že práve ich menovci, dvaja bratia pochádzajúci z Poľska, boli jej prvými obyvateľmi. “Bystrá, to bola pôvodne hora, ktorou pretekala priezračná bystrina“, uvádza sa v spomienkach. Dvaja bratia, ktorí sem pricestovali za železnou rudou, si postavili z veľkých brvien dom, v strede s ohniskom a komínom. Bol to údajne prvý dom v rodiacej sa osade. Keďže už aké-také vedomosti o výrobe dreveného uhlia mali, vedeli niečo aj o ťažbe nerastných surovín, začali s klčovaním, najprv okolo domu.
Železná ruda sa nachádzala na Slovensku vo veľkom množstve. Nie najväčšie, ale významné boli aj náleziská v Slovenskom rudohorí. Vznikali železiarne, zväčša ich vlastnili súkromné osoby a tie dodávali železo erárnym podnikom. V 16. storočí v každom údolí ťažili a spracovávali železnú rudu.
Postupne v Bystrej pribúdali prisťahovalci, najmä z Nemecka. Prichádzali sem za ťažbou železnej rudy, ale aj zlata. Osadníci začali ťažiť železnú rudu. Z ihličnatých a listnatých drevín, ktorých tu bolo dostatok, pálili drevené uhlie, ktoré kládli do ohniska so železnou rudou. „Fukármi“ zhotovenými z koží zvierat vháňali do pahreby vzduch. Železo získavali z rudy priamou redukciou dreveným uhlím v tzv. ,„dymačkách“. Potom ho pomocou vodného kladiva tvarovali.
Kráľovská komisia sa v roku 1563, pri hodnotení stavu lesov na Horehroní, ocitla v Bystrej a našla tu fungujúcu hutu na výrobu železa. V roku 1568 sa v údolí Hrona nachádzalo už jedenásť hút a osem hámrov.
Prisťahovalcov čoraz viac opantávala vášeň po ťažbe, postupovali do vzdialených hôr. Jedni pílili stromy, pripravovali siahovicu, stavali miliere a pálili drevené uhlie, druhí ťažili železnú rudu. Objavili aj náleziská rýdzeho zlata v Páleniciach. Postupne chlapi odchádzali do hôr na celý týždeň a domov sa vracali len vo sviatočný deň, v nedeľu. K tomu sa viaže aj povesť, ktorá sa prenášala ústnym podaním z pokolenia na pokolenie. Jeden z „ťažiarov“ či uhliarov, odišiel do hôr a doma nechal manželku Zunu s piatimi deťmi. Na konci týždňa ho vždy netrpezlivo čakávala, ale raz domov neprišiel. Prešiel deň, prešla noc, ďalší deň a ďalšia noc a muža nikde. Chlapi sa už znova pobrali za prácou, nemal jej kto pomôcť, preto nechala deti starej matke a pobrala sa sama do hôr. Pochodila údolia aj lesy a stále volala mužovo meno. Už sama tušila, že sa muselo niečo zlé stať. Hory boli nielen plné nerastného bohatstva, ale aj nástrah a divej zvery. Medvede sa často potulovali okolo banských príbytkov a ak boli hladné, brali všetko, čo im stálo v ceste. Zuna aj napriek tomu hľadala a neúnavne volala mužovo meno. Keď prišli chlapi v nedeľu z hôr, dozvedeli sa, že niet ani Zuny, ani jej muža. Keďže obyvatelia Bystrej vždy prežívali nešťastia iných, neváhali a zobrali sa ich hľadať. Darmo však kričali:“Zuna, Zuna, deti ti plačú. Vráť sa domov!“ Volanie sa ozývalo po horách niekoľko dní, ale bezvýsledne. Zuna sa neozvala a nikdy viac nevideli ani ju, ani jej muža.
Možno niektorého z nich privalila v podzemí skala, možno ich skántrila divá zver. Pamätníci však pripúšťali, že si ich zobrali permonici. Ich existencii totiž verili odvtedy, ako jeden cestár spomínal, že keď upravoval cestu pri Čiernom potoku, zbadal okrajom lesa kráčať malého človiečika v širokom červenom klobúčiku s lampášikom v ruke a za ním druhého s malým čakanom na pleci. Svätosväte sa dušoval, že ich naozaj videl a nikto nemal dôvod spochybňovať jeho slová.
So životom bystrianskych predkov sa spájajú aj ďalšie zážitky. Dnes sa zdajú neskutočné, ale domáci si ich ústne odovzdávali z pokolenia na pokolenie s pocitom hrdosti na svojich predkov. Mnohé z nich sa zachovali dodnes, ale o tom už nabudúce.
