Stojí sám nad údolím Hrona medzi Banskou Bystricou a Breznom už 750 rokov. Jeden z autenticky najzachovalejších a typologicky najzaujímavejších slovenských hradov – hrad Ľupča. Jeho areál využívali uhorskí panovníci na pobyty počas poľovačiek, ale aj na spravovanie krajiny. Vývoj hradu dokumentuje prístupy renesančných vlastníkov, kráľovského eráru i štátu k využívaniu hradných stavieb od jeho prvopočiatkov až po koniec 20. storočia. V roku 2002 sa jeho majiteľom stala akciová spoločnosť Železiarne Podbrezová a začalo sa so systematickou obnovou hradu. Komplex hodnôt sa dnes ešte viac rozrastá, k čomu dopomáha aj inštalácia rôznorodých kultúrnych a výtvarných celkov, sprístupnených pre širokú verejnosť. Doteraz zrealizované aktivity a obnova pamiatky prinavracajú hradu zašlú slávu a radia ho medzi klenoty Pohronia.
Hradná kaplnka a s ňou súvisiaci vedľajší priestor sa nachádzajú na vrchných podlažiach mohutných obranných, vedľa seba vybudovaných objektov bastiónu a delovej bašty. Sú postavené na východnej až severnej strane hradného brala, na ktorom stojí stredoveká časť hradnej architektúry. Obidva priestory sú najvyššie položenými interiérmi v rámci celého hradu Ľupča. Ich dispozícia, tak ako sa nám zachovala, vznikla upravením starších, neskorogotických priestorov. Svedčí o tom viacero zachovaných detailov kamenných portálov a okenných otvorov, ktoré sú taktiež dokladom činnosti neskorogotických staviteľov.
Kaplnka sa skladá z hlavnej lode a sakristie
Pôvodné dispozičné členenie kaplnky sa zachovalo doteraz nezmenené. V pôdorysoch plánov hradu z rokov 1855, 1882, 1888 aj 1907 je vo vedľajšom veľkom priestore pri kaplnke zakreslená doňho vstavaná malá miestnosť sakristie, ktorá bola dverným otvorom v deliacej tehlovej stene priamo prepojená s presbytériom kaplnky. Zanikla až v priebehu 20. storočia. Steny sakristie boli odstránené a spojovací dverný otvor zamurovaný do kaplnky. Dôvodom bola potreba využívať tento veľký priestor na iný účel. Pomenovanie „sakristia“ mu však ostalo aj naďalej.
Stav pred reštaurovaním nebol dobrý
Na začiatku realizácie reštaurovania vzhľad obidvoch interiérov počas ich postupného očisťovania nánosov zmien a úprav z minulosti, najmä v sakristii, pripomínal skôr zastrešenú „rozvalinu,“ ako budúci historicky a výtvarne hodnotný a zaujímavý priestor. Reštaurátorské práce si vyžadovali opatrnosť, trpezlivosť a precíznosť, aby sa z toho, čo ešte na stenách mohlo byť ukryté, podarilo čo najviac objaviť, zachrániť a prezentovať pre budúcnosť. Realizácia sa uskutočnila spolu s reštaurovaním fasád objektov delovej bašty, bastiónu a fasády severovýchodnej steny hradného múru v úseku po Rubigallovu vežu.
Rekonštrukcia nových okien a dverí
V interiéroch hlavnej lode kaplnky aj sakristie boli segmenty chýbajúcich nezachovaných ostení analogicky doplnené a zhotovené z umelého kameňa. Zachované kamenné originály boli zreštaurované.
Následne boli do osadených rekonštruovaných a zachovaných okenných otvorov vyrobené nové drevené okenné uzávery. Typológia okenných rámov, vitráží a okenných kovaní sa robila najmä so zámerom skĺbenia súčasných potrieb a technických vymožeností s historickými konštrukčnými detailmi, ktoré sa mali taktiež prispôsobiť obdobiu vzniku kaplnky začiatkom 17. storočia.
Všetky dvere boli vyrobené z dubového masívu a nové dverné výplne boli navrhnuté v historickom štýle z obdobia vzniku kaplnky. Všetky kovania – dverové pánty, prítuhy, klince, zámky a kľúče – boli tiež vyrobené ručne (kováčsky) a spracované analogicky k danému obdobiu. Povrch kovu bol upravený patinovaním. Zámok na dverách z presbytéria do sakristie dostal postriebrenú patinu.
