Bolo 21. októbra 1974. Mohlo sa zdať, že to bol pondelok ako každý iný, a predsa si ho podbrezovské dejiny budú pamätať navždy. Veľká povodeň dostala celý starý závod pod vodu a odstavila od pitnej vody a elektriny Podbrezovú, Skalicu, Hnusno a časť Lopeja.
„Menšie jarné povodne tu bývajú každoročne a tie jesenné nie sú až tak nebezpečné,“ hovorili si zamestnanci a obyvatelia Podbrezovej, keď dlhotrvajúce dažde nasýtili pôdu natoľko, že ostala na povrchu. Bežne sa stávalo, že zatopilo nižšie položené motory v rúrovni, a tak ich zamestnanci vyťahovali hore. Mysleli si, že najhoršie je za nimi a postupne prestane pršať a voda klesne. Nestalo sa tak. Október 1974 bol na dažde mimoriadne „prajný“.
Minúta po minúte
Voda začala prvýkrát stúpať v nedeľu, 20. októbra. Krátko po 15. hodine upozorňuje dispečing rúrovňu.
Pár minút pred 18. hodinou odišlo služobné auto pre údržbárov, ktorí riešili záchranné práce v rúrovni.
O 20. hodine dispečing hlásil vysokú hladinu Bystrianky a do terénu vyrazili aj hasiči. Prvou zastávkou bola hydrocentrála v Piesku, ktorej hrozilo zatopenie.
Krátko po 21.30 hod. údržba opäť žiadala ďalšie posily.
Pár minút po 22. hodine dispečing upozorňoval na ďalšie stúpanie Bystrianky aj Hrona. Zatiaľ hladina Hrona nepresiahla koryto fabriky, takže najvyšší stupeň pohotovosti nebol potrebný.
V noci, z nedele na pondelok, vyzerala situácia v rúrovni zle. Čerpanie vody spod zdvihnutých motorov nepretržite pokračuje.
O 5.15 hod., v pondelok ráno, začala byť situácia kritická. Nádvorie piesockej hydrocentrály bolo pol metra pod vodou.
O desať minút neskôr udrela spodná voda do riaditeľskej budovy a v pivnici bolo najmenej tridsať centimetrov vody.
O 5.45 hod. dispečing oznámil, že koryto Hrona prekročilo dva metre a stúpa aj naďalej. K tomu, aby sa vylialo, ostávalo jeden a pol metra.
O šiestej hodine ráno bola v rúrovni odstavená výroba, ostatné prevádzkarne zatiaľ fungujú.
Situácia sa stupňuje
O siedmej hodine ráno zasadla povodňová komisia, ktorá rozdelila úlohy, čo v prípade vyliatia Hrona. Stále ešte ostávalo jeden a pol metra a verilo sa, že dažde ustanú. Doobeda však voda opäť stúpala a ostával posledný meter k vyliatiu koryta. Prvá zmena ešte valcovala podľa plánu, tá poobedňajšia stavala ochranné opatrenia. Zamestnanci plnili vrecia pieskom a zatarasovali nimi vchody. Prekvapila ich však spodná voda, ktorá začala zaplavovať kanály. Keď videli, že z pecí šľahajú plamene, vedeli, že je zle. Odčerpávanie nestačilo, voda sa dostala aj k zdvihnutým motorom.
O 15.10 hod. vyplo všetky valcovacie poradia na profilovacej trati a o dvadsať minút neskôr bola odstavená aj žíhacia pec valcovne plechov.
O 21. hod. strhlo most medzi valcovňou a údržbou a následne hygienik zakázal používať pitnú vodu, pretože vrchná voda prenikla aj do vodovodnej siete.
Voda všetko zaplavuje
Pred 22. hodinou začala voda cez valcovne vnikať aj do oceliarne, kde bola II. a IV. Siemens-martinská pec v plnom nasadení. Konkrétne „martinka“ číslo dva bola polhodinu pred „odpichom“ a nemala dostatočnú teplotu na vypustenie. Voda začala prenikať do priestorov kontinuálneho liatia. Pokus o odvedenie do kanálov sa ukázal ako neúspešný, nakoľko voda prenikala aj do komôr martinských pecí – začalo sa z nich pariť a tak boli všetci ľudia evakuovaní, pretože hrozil výbuch.
Po 22. hodine bola odstavená aj železničná doprava. O necelú hodinu na to začala voda zaplavovať kanál elektrorozvodu.
O 23.10 hod. bolo Generálnemu riaditeľstvu hutníctva a železa v Prahe oznámené, že všetky prevádzkarne, okrem ťahárne, sú odstavené.
Krátko po polnoci už bola zaplavená aj oceliareň a vo fabrike bol vypnutý prúd. V tme bolo počuť len hučiacu vodu a kusy dreva, ktoré narážali do zariadení. Uväznených zamestnancov vyslobodzovali hasiči a nákladné autá. Pretrhla sa aj hrádza Bystrá a následne na to bola zaliata štátna cesta medzi Breznom a Banskou Bystricou a pred podbrezovskou nemocnicou bol meter vody.
V utorok, v ranných hodinách, keď voda stále neklesala, zamestnanci zosilňovali ochranné hrádze a premiesťované boli aj vonkajšie investičné sklady.
Ako vysoko sa voda dostala
Výška hladiny vody v rúrovni (na východnej strane) bola 2 metre, na profilovej trati 1 meter, pred valcovňou 1,5 metra, na plechotrati 0,7 metra, v elektrooceliarni a SM oceliarni 0,6 metra, kontinuálne liatie bolo úplne zaplavené, zvarovňa rúr 0,8 metra a centrálna údržba 1 meter.
Smútok striedala nádej
V utorok sa nielen fabrika, ale aj Podbrezová a okolité časti prebudili do rána bez pitnej vody, elektriky, kúrenia a nefungovalo ani telefónne spojenie. Svetlou stránkou bolo, že konečne prestalo pršať. Približne 150 zamestnancov železiarní sa cez vodu prebrodilo do práce a začali so záchrannými prácami.
Svetielko nádeje prišlo v stredu, keď začala klesať voda, a aj koryto Hrona sa dostalo do normálu. Smutný pohľad bol ale na fabriku, kde na každom kroku boli kusy dreva, naplavené odpadky a husté nánosy bahna, pod ktorými ostalo okolo 1 200 elektromotorov. Najnáročnejšiu prácu mali elektrikári, ktorí museli obnoviť elektrický prúd vo fabrike. Niektoré zmeny sa naťahovali aj na viac ako dvadsať hodín.
Celková škoda v závode bola vyčíslená na 48 miliónov korún československých. I napriek tejto prírodnej katastrofe, ktorá bola najväčšia v dejinách podniku, sa podarilo za rekordný čas obnoviť výrobu a dobehnúť výrobné sklzy. Elektrooceliareň, zvarovňa rúr, ťaháreň presných rúr a oblukáreň splnili svoje celoročné plány na 100 percent a ďalším prevádzkarňam chýbali ku stovke dve-tri percentá. Valcovňa bezšvíkových rúr, ktorá bola katastrofou najviac postihnutá, splnila svoj plán na 89,9 percenta. Deň 21. október sa do podbrezovských pamätí zapísal, ako deň, keď človek zvíťazil nad prírodným živlom.
Na túto tragickú udalosť si zaspomínal aj Ing. Stanislav Štubňa, vtedajší vedúci prevádzky energetika:
„Mysleli sme si, že je s fabrikou koniec“
– Môžem povedať, že som za svoj pracovný život prežil tri tragédie: prvou bol august 1964, keď vybuchlo elektrické zariadenie v elektrooceliarni, druhou bolo vyhorenie kilometrov káblov vo valcovni rúr v roku 1982 – rúrovňa bola tri mesiace odstavená, treťou bola veľká potopa v roku 1974, na ktorú si pamätám veľmi jasno…
Piatok, 18. októbra, som sa zúčastnil konferencie o energetike na Donovaloch. Bol krásny slnečný deň. V sobotu však prišiel silný dážď a lialo celý deň. To isté aj v nedeľu. Prvé problémy začali už v nedeľu večer. Najprv mi volali z hydrocentrály v Piesku, že nás topí. V pondelok od rána do večera opäť pršalo. V energetike sme robili, čo sme mohli – rôzne opatrenia, aby sme predišli najhoršiemu, no pomaly začalo byť cítiť, že sa blíži veľká katastrofa, pretože voda veľmi rýchlo stúpala. Hovorí sa, že potkany cítia nebezpečenstvo ako prvé, a tak tomu aj bolo. Doslova od Hrona utekali.
Prvé opatrenia sme robili na čerpacej stanici pri Hrone, dnes tam už nie je, a potom na Chvatimechu. Mimoriadnu pozornosť sme venovali čerpacej stanici v Lopeji, kedysi aj to bola elektráreň a bola tam zásobáreň pitnej vody nielen pre fabriku, ale aj pre civilné účely. Hron sa ale nekontrolovateľne dvíhal, a tak sme boli nútení čerpaciu stanicu v Lopeji v pondelok dopoludnia odstaviť. Hoci sme tušili, že prudké dvíhanie hladiny nie je dobrým znamením, nevedeli sme, že potopa bude mať tak katastrofálne následky. Zatopenie fabriky sa udialo tak rýchlo, že mnoho ľudí sa nestihlo ani spamätať.
Celá fabrika, a aj okolité časti, ostali bez elektriny, pitnej vody, kúrenia a telefónneho spojenia. To bola veľká katastrofa. „Starú rozvodňu“, ako sme ju kedysi volali, sme ani nestihli vypnúť – vyplo sa to samé.
Do toho mi prišli ešte ľudia povedať, že nádrž pri Hnusne je vraj plná a hrozí jej pretrhnutie. To by bol už klinec do rakvy. Keď sme videli tie zatopené rozvodne a tie rozmočené káble, mysleli sme si, že je s fabrikou koniec. Bol to hrozný a zároveň smutný pohľad. Smutný pondelok v dejinách podbrezovských železiarní.
Museli sme počkať, kým voda klesne. To bolo približne v stredu a odvtedy sme naplno začali s prácami. Trvalo nám celé dva týždne, kým sme všetko vysušili, zmerali a dali kúsok po kúsku do prevádzky. Bola to ale veľmi náročná práca. Museli sme opravovať zariadenie a to všetko bez elektriky. Pre Podbrezovú bolo veľkým šťastím, že mala tak dobrých a obetavých zamestnancov, ktorí to vedeli opäť uviesť do chodu.
Po dvoch týždňoch sme starú rozvodňu uviedli do prevádzky a potom aj ostatné zariadenia. Za túto prácu sme dostali aj vyznamenanie.
Po tejto tragédii sa začalo špekulovať o tom, ako v budúcnosti predísť podobným dopadom po katastrofe. Začala výstavba novej rozvodne – na dolnom planieri. Bola dokončená v 80-tych rokoch a stará rozvodňa, ktorá bola kedysi pri oceliarni, bola zbúraná, nakoľko už nebola potrebná, a už ani nevyhovovala vtedajším podmienkam.
Októbrová potopa istým spôsobom poznačila všetkých. Aj dnes sú tie spomienky bolestivé.
