Od okamihu, keď v údolí Hrona, pod horou Brezová, vyrástol najmodernejší hutnícky závod Rakúsko-Uhorska, uplynie onedlho stoosemdesiat rokov. S úctou dnes listujeme v histórii, z ktorej sa dozvedáme, že naši predchodcovia prešli často veľmi ťažkými a tvrdými podmienkami.
Prvá kríza zastihla železiarne už po dvadsiatich rokoch. Vcelku úspešný rozlet železiarskej výroby v Uhorsku a na celom Slovensku zasiahla hospodárska kríza v rokoch 1858 – 1861. Dotkla sa aj železiarskej výroby a hoci k oživeniu došlo po troch rokoch, výroba stagnovala až do rakúsko-maďarského vyrovnania, kedy uhorská vláda prejavila mimoriadny záujem o podbrezovské železiarne. Vďaka štedrému dotovaniu ich dostavby sa stali jediným vývozcom koľajníc. Vrchol výroby dosiahli v roku 1871. O dva roky nastala hlboká kríza a depresia. Nemilosrdne odhalila technické zaostávanie erárnych železiarní a nasledovali prenikavé zmeny v technológii, sortimente, výrobe, odbyte, ekonomike i preprave. Po prestavbe podbrezovských železiarní – v celom komplexe bolo päťdesiat valcovacích stolíc, z toho štyridsaťšesť v Podbrezovej – možno hovoriť o kroku k ich záchrane pred zánikom.
Vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914 sa výrobný program železiarní prispôsobil vojnovým potrebám – vyrábali sa prevažne obaly na šrapnely.
Hoci v Uhorsku Slovensko tvorilo jeho najpriemyselnejšiu oblasť, po vzniku Československa vystúpil do popredia náskok českého priemyslu. Kapacita železiarskej produkcie v Čechách bola priveľká na takú malú krajinu, nastali ťažkosti s odbytom. Po neúspešných snahách o získanie koloniálnych odbytíšť sa preorientovali na slovenské trhy a dôsledkom bolo ohrozenie slovenského železiarskeho priemyslu. Zákulisné rokovania z roku 1922 dokazujú, že podnik bol vážne ohrozený zo strany Živnobanky, spojenej s dvomi najväčšími železiarskymi spoločnosťami (Banská a hutní spoločnost a Pražská železárenská společnost). Osud podbrezovských železiarní bol spečatený a boli odsúdené na likvidáciu. Zdalo sa, že niet východiska, zhluk nasledujúcich okolností však situáciu vyriešil.
Nastúpila povojnová hospodárska kríza, ktorá zasiahla najskôr západné štáty a až v polovici roku 1921 aj územie Československa. Výrobné náklady sa v porovnaní s cenami prudko zvýšili. Začala klesať zamestnanosť, kým v roku 1918 bolo v železiarňach 3153 zamestnancov, v roku 1924 len 2598. Výraznejší rozkvet nezaznamenali podbrezovské železiarne ani počas hospodárskej konjunktúry v rokoch 1924 – 1928.
Svetová hospodárska kríza, dovtedy najväčšia a najničivejšia, zasiahla Československo už koncom roku 1929. Prebiehala v niekoľkých fázach. Začiatok roka 1930 ešte nebol poznamenaný markantným poklesom výroby. Ten prišiel až v druhej polovici roka. Potom sa na chvíľu zastavil a niekde sa výroba dokonca prechodne aj oživila.
Koncom roka však došlo opäť k jej prudkému poklesu a ten pretrvával celý nasledujúci rok a vyvrcholil v marci 1933. Robotníci podbrezovských železiarní medzi prvými pocítili jej dôsledky. Závod, ktorý aj dovtedy zápasil s nedostatkom odbytu a s vysokým deficitom, okamžite reagoval na zmenenú situáciu obmedzením výroby a od 1. januára 1931 zaviedol päťdňový pracovný režim.
Pod vplyvom krízy poklesla výroba ocele v Podbrezovej v porovnaní s rokom 1929 o 60 percent a výroba valcovaného tovaru o 56 percent. Od 2. januára 1932 boli okrem jednej, odstavené všetky martinské pece.
Štátna správa urobila dohodu, že Vítkovice a Třinec budú Podbrezovej dodávať ingoty a ako protihodnotu budú odoberať zo Železníka a Rožňavy železnú rudu. Premiestnením výroby do Vítkovíc a odstavením výroby surového železa v Tisovci, stratili stovky robotníkov zamestnanie. V máji toho istého roku došlo k ďalšiemu obmedzeniu výroby. Závod prešiel na štvordňovú výrobu a časť robotníkov bola premiestnená na náhradné práce. Aj tie však boli obmedzené.
V apríli roku 1933 správa závodu rozhodla o najprv platenej, potom neplatenej dovolenke na dva až šesť týždňov. Životná úroveň v dôsledku uvedených činiteľov katastrofálne klesala, robotníci nemali ani na úhradu potravín vyzdvihnutých na knižku v potravinovom družstve.
V rokoch 1935 – 1938 depresia postupne prechádzala k čiastočnému oživeniu výroby. Postupne dochádzalo k obnoveniu výroby v Podbrezovej.
Nielen hospodárske krízy, aj živelné pohromy spôsobovali fabrike neuveriteľné škody. Povodeň v roku 1974 úplne zničila staré prevádzkarne a na generálnom riaditeľstve Hutníctva železa odzneli veľké pochybnosti o ich oživení. Vtedajší podnikový riaditeľ Ing. Anton Kolenička ich ubezpečil, že železiari to zvládnu. Uplynul mesiac a neuveriteľné sa stalo skutočnosťou.
Aj v novodobej histórii sme už prežili krízy. Pre našu spoločnosť to boli roky 1993 – 1994. V hutníctve nastala totálna recesia, pridružili sa antidumpingové opatrenia Európskeho spoločenstva. Problematický bol vývoj cien a nedostatok oceľového šrotu, základnej vstupnej suroviny. Zlá situácia pretrvávala až do druhej polovice roku 1994. Predstavenstvo pod vedením Ing. Vladimíra Sotáka prijalo množstvo opatrení.
Štartom k úspechom nasledujúcich rokov bola dobrá obchodná politika vypracovaná v rokoch 1994 – 1995, umocnená realizáciou revitalizačného programu spoločnosti. Za ostatné roky si Železiarne Podbrezová vybudovali pozíciu popredného európskeho výrobcu oceľových rúr. Dlhoročná prosperita garantovala aj rast životnej úrovne obyvateľov celého Horehronia.
V druhej polovici roka 2008 začali podbrezovské železiarne pociťovať prvé následky svetovej finančnej krízy, ktorá postupne prerástla do hospodárskej krízy. Nasledujúci rok znamenal ťažký dopad na výsledky hospodárenia spoločnosti, ale vďaka veľkému úsiliu a veľmi dobrej práci obchodníkov, ale aj celého tímu výroby aj obslužných prevádzkarní bilancia výsledkov bola už v jubilejnom roku 2010 na úrovni spred troch rokov. Železiarne Podbrezová si opäť udržali svoju pozíciu medzi špičkovými výrobcami bezšvíkových rúr.
A prišiel rok 2020. Opäť sme sa ocitli v zložitom období, ktoré sa však nedá porovnávať s predchádzajúcimi situáciami, vedúcimi ku krízam podbrezovských železiarní v minulosti. Nikto nevie s určitosťou odpovedať na otázku, dokedy bude koronavírus vyčínať.
V jedno však veriť neprestávame. Železiarne Podbrezová dokázali vždy odolať všetkým nástrahám a v každej dobe sa našli východiská. Nakoniec sa vždy pozviechali a obhájili si svoju pozíciu – pre zamestnancov v prvom rade najvýznamnejšieho živiteľa rodín celého Horehronia.
