„Podbrezovské železiarne vždy pre mňa znamenali pojem“
Odkiaľ pochádzate a čo vás kedysi na začiatku zavialo do Podbrezovej?
– Pochádzam z východoslovenskej dedinky Chotča. Vychodil som dve meštianky a po fronte, v roku 1948, keď robil Živnostenský úrad zo Stropkova nábor do hutníckych podnikov, dal som sa nahovoriť. Prišiel som do Stredoslovenských železiarní (dňa 7. marca 1946 sa železiarne stali národným podnikom s názvom Stredoslovenské železiarne a 27. augusta 1949 boli premenované na Švermove železiarne n.p. – pozn. redakcie). Nastúpil som do učenia, vtedy bolo učňovské stredisko v Piesku. Zišlo sa nás tam veľa z celého Slovenska. Ja som vtedy túžil byť šoférom a tak som bol pridelený k majstrovi Hanesovi do garáží. Tam som zotrval asi rok a potom ma preložili do výhrevne k rušňom. V roku 1950 bolo otvorené Stredisko pracujúceho dorastu a Domov učňovskej mládeže na hrade v Slovenskej Ľupči, kde si Švermove železiarne pre svoju potrebu vychovávali budúcich strojných zámočníkov, sústružníkov, automechanikov, vodoinštalatérov, hutníkov a rysovačov. Ja som sa tam učil za strojného zámočníka.
Spomínate si, ako tam bolo? Mali ste nejaké výhody ako učni?
– Bolo to pekné obdobie a rád naň spomínam. Na hrade sme bývali, učili sme sa tam a tam boli aj dielne na praktický výcvik. Dostali sme civilné a pracovné oblečenie, ak si dobre spomínam, zimný kabát, vychádzkovú košeľu, teplákovú súpravu, pracovný sveter, zimné nohavice, tričko, poltopánky, ponožky, viazanku a tenisky. Vedúcim strediska bol Ján Chromek. Bolo nám tam dobre a po vyučovaní sme mali aj rôznu záujmovú činnosť. Ja som na prax nechodil do dielní, ale stal som sa tovarišom jednej firmy v Slovenskej Ľupči.
Po vyučení sme robili záverečné skúšky a vrátili sme sa do fabriky. Bolo to v roku 1952 a ja som nastúpil znova do dopravy. V tom roku aj stredisko na hrade zaniklo, pretože výučbu prevzali Štátne pracovné zálohy. Ja som v doprave nebol ani rok a odišiel som na základnú vojenskú službu.
A po jej absolvovaní?
– V roku 1955 som sa vrátil do Podbrezovej a nastúpil opäť do koľajovej dopravy. Vedúcim nám bol Ondrej Dubíny. Na tie roky tiež rád spomínam. Začínal som pri opravách rušňov, boli sme dobrý kolektív. Mňa to však stále ťahalo niekde ďalej a tak som si urobil štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom.
Takže splnil sa vám sen?
– Je pravda, že najprv som chcel byť šoférom, ale toto bola ešte zaujímavejšia, hoci omnoho náročnejšia práca. Najprv to boli parné rušne. V rušni sme boli dvaja a mal som veľmi dobrý pocit, že ja zodpovedám za takú mašinku. Predákom nám bol Jozef Fraňo. A zažili sme aj rôzne kuriózne situácie, na ktoré dodnes spomínam. Raz bola mašinka pravdepodobne už veľmi vykúrená a regulátor bol pootvorený, mašina sa pohla, buchla do brány a brána sa rozletela. Bol tam s nami ešte učeň Janko Šipoš a ten sa poriadne vystrašil. No ani nám to nebolo jedno. Ale všetko napokon dobre dopadlo.
V koľajovej doprave ste prežili celý produktívny život, až do predčasného odchodu do starobného dôchodku. Ako si spomínate na tie časy. Zmenilo sa niečo počas tých rokov?
– Hodne sa toho pomenilo, pribudol nový závod, všetko sa modernizovalo a aj u nás nastupovali s vývojom zmeny. V apríli 1961, presne keď vyletel Gagarin do vesmíru, sme prechádzali na dieselový pohon. Pomaly sme upúšťali od parných rušňov, tie už boli neskôr skôr raritou. V čase výstavby elektrickej oblúkovej pece zanikla aj úzkorozchodná trať. Prechod na diesel bol neporovnateľný. Práca sa zjednodušila, aj pracovné podmienky boli podstatne lepšie.
Ak sa nemýlim, podbrezovská koľajová doprava prevádzkovala parnú trakciu rušňov do októbra roku 1984. Zanikali však postupne už v osemdesiatych rokoch a boli nadšenci, ktorí bojovali o ich záchranu pred zošrotovaním. Takýto nadšenci boli aj u vás, v koľajovej doprave.
– Pracovníci vnútropodnikovej dopravy začali s nimi spolupracovať pre záchranu Agroparného rušňa pre Kysucký skanzen, v roku 1981 opravili normálnorozchodný parný rušeň radu 310 433 a o rok neskôr 422.0108 pre Pamätník železničnej dopravy na Slovensku. Do roku 1990 postupne boli opravené tri úzkorozchodné parné rušne pre Agrokomoplex Nitra a pre Čiernohronskú železničku v Čiernom Balogu. Naši dopraváci dokázali pri tejto práci svoju vysokú odbornosť a remeselné majstrovstvo. Najväčšie zásluhy patrili nesporne Mikovi Koričanskému.
Spomeniete si ešte na nejaký zážitok?
– Ale nebude veľmi úsmevný. Za celý čas mojej práce rušňovodiča som našťastie nemal žiadnu haváriu, ale spomínam si na okamih, ktorý dobre skončil len vďaka tomu, že som dokázal rýchlo zareagovať a zachovať rozvahu. Pri presune asi ôsmich vagónov z nového závodu sme cestou zistili, že mašinka nemá dostatok pary. Museli sme zastať a kurič zväčšoval paru. Ťahalo nás to dozadu, nabrali sme rýchlosť a pred nami dlhá rovná koľaj, bez akejkoľvek odbočky. Našťastie, všetko sa dobre skončilo.
V starobnom dôchodku ste neuveriteľných 32 rokov. Ste vitálny, stále šoférujete a nikto by neuhádol váš skutočný vek. Čím to je, že vyzeráte tak nestarnúco?
– Nie som pohodlný človek, od malička som bol vychovávaný k pracovitosti, skromnosti a keď sa k tomu pridruží spokojnosť v rodine, radosť z detí a vnúčat, čo človeku chýba? S manželkou žijeme v pohode, striedmo, chodíme na záhradku, niečo si dopestujeme a tešíme sa z toho. Sme naučení potešiť sa z každej maličkosti a radosť nám robí, že môžeme ešte pomáhať aj deťom.
Pri takýchto bilanciách je namieste otázka: Keby sa všetko vrátilo späť. Boli by ste opäť rušňovodičom v Podbrezovej?
– Podbrezovské železiarne vždy pre mňa znamenali pojem, takže toto rozhodnutie by som nemenil, ale určite by som si zvolil menej náročné povolanie.
Železiarne si v tomto roku pripomínajú svoje jubileum, čo im zaželáte?
– Aby sa im darilo, aby preklenuli toto ťažké obdobie bez ujmy, aby boli zamestnanci spokojní a všetkým prajem hlavne veľa, veľa zdravia.
————————————————————————————————————
Súťažná otázka č.22
Kedy boli podbrezovské železiarne premenované na Stredoslovenské železiarne ?
Odpoveď: ………………………………………………………………………………..
……………………………………………………………………………………………….
Meno a priezvisko, os. číslo, prevádzkareň/útvar: …………………………
……………………………………………………………………………………………….
Správne odpovede zasielajte na vystrihnutom kupóne do redakcie
Podbrezovana, najneskôr do desiatich dní od vydania aktuálneho čísla.
————————————————————————————————————
Byť rušňovodičom bol môj sen. Foto: súkromný archív
