Dňa 29. augusta uplynie sedemdesiatsedem rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Veľká odvaha sa zrodila aj v srdciach robotníkov podbrezovských železiarní, ktorí v povstaní plnili dôležitú úlohu. Už začiatok roka 1944 bol v znamení príprav na celonárodné povstanie. Aj slovenskí vojaci sa z dedín postupne vytratili, a tak sa začalo šepkať o veľkých prípravách na oslobodenie. V jeho polovici ľudia masovo utekali do hôr, aby tam budovali bunkre. Tie slúžili partizánom ako sklady potravín, zbraní a oblečenia. K radom partizánov sa pridávali aj robotníci železiarní, ktorí ďalej odmietali plniť rozkazy nemeckých veliteľov. Každým dňom ich do práce chodilo menej. Situácia sa vystupňovala 26. augusta v rannej zmene, keď prišli partizáni, medzi ktorými boli aj robotníci zo závodu, oznámiť prípravu povstania. Krátko na to zazneli sirény, výroba bola okamžite zastavená, vedenia sa chopil dvadsaťdvačlenný revolučný výbor a nemeckí velitelia sa dali na útek. O dva dni bola výroba opäť spustená a začalo sa vyrábať pre potreby povstania. Dodávané boli predovšetkým plechy pre pancierové vlaky, podstavce na guľomety či míny a zapaľovače. Keď 29. augusta banskobystrický Slobodný vysielač oznámil rozhodnutie Slovenskej národnej rady o vyhlásení Slovenského národného povstania, podbrezovské železiarne boli plne pripravené pomáhať. Radosť z oslobodenia dlho netrvala a už v októbri bola Podbrezová opäť obsadená. Všade strach, streľba a výbuchy. Tí, ktorým sa nepodarilo utiecť, boli vypočúvaní alebo odvlečení do zajatia. Bojovali nielen muži, ale statočne sa zapájali aj ženy či deti, ako takzvané spojky alebo zdravotnícka pomoc v podbrezovskej nemocnici. V tom čase ju „prezývali“ partizánska nemocnica. Po vypuknutí povstania trvala vojna ešte takmer rok. Radosť z víťazstva a slobody zakrátko vystriedal smútok pri pohľade na zničenú fabriku. Postupná rekonštrukcia a investície do sociálnej oblasti opäť postavili Podbrezovú a okolie na nohy. Začala sa nová éra rozmachu a prosperity. Spomienky na kruté časy dlho doznievali, rovnako ako spomienky na deväťdesiatsedem zamestnancov železiarní, ktorí sa domov už nikdy nevrátili.
