Súčasťou realizačného tímu FK Železiarne Podbrezová je aj fyzioterapeut Patrik Beňuš. Denne dozerá na hráčov, aby boli fit po zdravotnej stránke a schopní tak podať čo najlepší výkon. Pozorne sleduje každého jedného a v prípade problému sa snaží nájsť riešenie. Priznáva, že futbal bol pre neho vždy šport číslo jeden. A práve vďaka spojeniu vášne s odbornosťou našiel prácu, ktorá ho napĺňa.
Viac nám prezradil v rozhovore, v ktorom, okrem iného, hovorí o svojej ceste na Horehronie, prvom stretnutí s kolegami či o samotných zraneniach jednotlivých hráčov.
V úvode sa vráťme úplne na začiatok. Ako sa zrodila vaša cesta až k železiarom?
– Futbal bol pre mňa vždy vášeň. Pochádzam z Oravy, kde som sa mu venoval na amatérskej úrovni. Potom som šiel na vysokú školu do Banskej Bystrice, kde som vyštudoval fyzioterapiu. Najskôr som začal pracovať ako tréner v Akadémii Mareka Hamšíka. Odtiaľ som sa presunul na miesto fyzioterapeuta vo firme Physiotraining, kde sme spoločne s kolegami pôsobili v hokejovom klube HKM Zvolen. Tam som zotrval tri roky. Mám na toto obdobie pekné spomienky, získali sme totiž titul. Spolu s kolegom Michalom Sýkorom som tiež spolupracoval s mladou lyžiarkou Rebekou Jančovou. V tom čase ma oslovil Miroslav Poliaček, generálny manažér FK Železiarne Podbrezová. Ponúkol mi miesto fyzioterapeuta pri mládeži.
Aká bola vaša reakcia?
– Neváhal som ani minútu, keďže futbal je u mňa šport číslo jeden. Nastúpil som teda do klubu. Po polroku som mal rozhovor s Romanom Skuhravým, hlavným trénerom A-tímu. Páčila sa mu moja práca a ponúkol mi miesto v realizačnom tíme prvého mužstva. Nemal som nad čím uvažovať, bol to pre mňa splnený sen. Pri hlavnom tíme tak pôsobím už rok.
Aké boli vaše prvotné dojmy? Predsa len, prešli ste od hokeja a lyžovania do profesionálneho futbalového klubu, čo je určite veľká zmena.
– Priznám sa, keď som sem prišiel, bolo pre mňa veľa vecí nových. Ale keď to porovnám s hokejom a lyžovaním, pracovať v profesionálnom futbalovom tíme je posun ešte o level vyššie.
Prečo?
– Stretol som sa s typickými futbalovými zraneniami, čo predtým nebolo. Zároveň som bol stále v kontakte s hráčmi, bol som súčasťou tímu, prežíval všetky emócie – radosť po výhre, smútok na konci prehratého zápasu, ale i slzy. A práve to je jeden z hlavných dôvodov, prečo je futbal taký krásny. Byť súčasťou profesionálneho športu je zároveň určité privilégium.
Aká je spolupráca s kolegami z realizačného tímu?
– Prvý kontakt bol s hlavným trénerom. Postupne som sa spoznal so všetkými členmi a netrvalo dlho a spoločne sme našli cestu, pretože všetci máme jeden cieľ. A to je vytvoriť fungujúci projekt a vychovávať výborných futbalistov.
Poďme už k samotnej práci. Ako sa začína váš bežný pracovný deň?
– Začína sa hodinu pred príchodom chlapcov na štadión. Každý hráč má k dispozícii dotazník. Na základe neho vieme posúdiť, ako sa cíti, ako sa vyspal, či je unavený alebo má nejaký zdravotný problém, prípadne iný diskomfort. V prípade potreby sa stretneme a asi hodinku riešime jeho zdravotný stav. Ak zistím, že niečo nie je v poriadku alebo trpí chronickým problémom, pripravujem mu špeciálnu rozcvičku, aby sme eliminovali riziko zranenia. Súčasťou tímu som po celý deň, čiže aj na tréningu. Tam asistujem trénerom, robím servis s nápojmi a všetko, čo je potrebné.
Máte teda dokonalý prehľad o zdravotnom stave hráčov?
– Určite áno. Po tréningu zisťujeme, ako sú na tom chlapci po zdravotnej stránke. Potom nastáva hlavná časť mojej práce. Spolu s masérom Daliborom Bendíkom hráčov regenerujeme a ja sa zameriavam najmä na prevenciu zranení. Pracujem na rôznych cvičeniach, ktoré volám „vedomý pohyb,“ aby chalani vedeli, čo od nich vyžadujeme.
S akými najčastejšími zraneniami sa hráči musia pasovať?
– Všeobecne je vo svetovom futbale najčastejším zranením zadný stehenný sval alebo hamstring. Keď som sem prišiel, viacerí hráči museli bojovať práve s týmto druhom zdravotnej potiaže. Spolu s kondičným trénerom Jožkom Jandzíkom sme hľadali cestu, ako situáciu zlepšiť. Myslím si, že sa nám to podarilo a prakticky od leta sme tento druh zranenia u hráčov neevidovali. Prajem si, aby to vydržalo čo najdlhšie. Samozrejme, okrem zadného stehenného svalu trápia chlapcov podvrtnutia členkov alebo kolien a viaceré iné drobné zdravotné problémy.
Sú chalani ochotní na sebe pracovať aj mimo ihriska? Predsa len, niekto môže regeneráciu podceňovať…
– V našom tíme je výhodou, že v ňom vládne výborná nálada, čo chlapcov skôr uvoľní a aj rýchlejšie zregenerujú. Snažím sa im vysvetliť, že telo je nástrojom ich práce. Väčšina z nich to chápe, preto robia maximum nielen v tréningoch či zápasoch, ale aj mimo nich. Dávajú si pozor na dobrú regeneráciu, stravovanie a silovú zložku. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky, ktoré musíme viac motivovať a možno i prizerať, ale všetko spolu zvládame a ideme postupne za dosiahnutím stanovených cieľov.
