Keď banskobystrický Slobodný vysielač ohlásil rozhodnutie Slovenskej národnej rady o začatí Slovenského národného povstania, robotníci z Podbrezovej boli už dávno v plnom nasadení. Fabrika bola dodávateľom vojenskej výzbroje a stavebných kovových konštrukcií pre povstaleckú armádu a partizánov.
Od júla 1944 odchádzali ľudia z okolitých obcí a zo závodu do hôr a hlásili sa k partizánom. Zlomový bol august, kedy čoraz viac robotníkov odmietalo plniť rozkazy Nemcov a vyrábať pre front. Postupom času prichádzalo do roboty menej zamestnancov. Dňa 26. augusta sa šepkalo o vzbure, ktorú odštartujú partizáni. Už v rannej zmene sa rozdávali letáky povzbudzujúce k vzbure. Keď bola vyplatená mzda, závodom sa rozozvučali sirény. Každý vedel čo má robiť – zastaviť výrobu a vyjadriť jasný odpor nemeckým vojakom. Niektorí už mali od partizánov aj zbrane, a tak sa Nemci vidiaci presilu robotníkov rozhodli pre útek.
Spolupráca v Podbrezovej prebiehala organizovane – starší ostali vo fabrike vyrábať pre potreby partizánov a mladší sa aktívne pridali do ich radov. Plnili kľúčovú úlohu v strojárstve a železiarstve a v krátkom čase boli vyrobené takzvané improvizované pancierové vlaky, na ktoré boli použité plechy z Podbrezovej. K ich výrobe viedol nedostatok motorizovaného delostrelectva a tankov. K zhotoveniu boli použité bežné vagóny, ktoré mali posilnené steny fošňami a vrecami s pieskom. Okrem toho boli dodávané mínomety, granáty, ale aj náradie ako napríklad zákopové lopaty, sekery, baranidlá či kladivá. Zaujímavosťou boli aj pece, ktoré sa do bunkrov dodávali. Pre potreby povstaleckej armády bolo potrebné aj šatstvo, potraviny a lieky. Veľmi dôležitú úlohu tu zohrala nemocnica v Podbrezovej.
Po úspešnom začatí SNP však prišiel prvý „pád“. Už v októbri bola Podbrezová opäť obsadená. Hoci sa z komínov železiarní dymilo, v oknách domov viali biele vlajky a sem-tam bolo počuť strieľanie či výbuchy mín. Toto ukrutné obdobie prežili obyvatelia v horách alebo v pivniciach domov. Tí, čo nestihli utiecť boli kruto a neľudsky vypočúvaní. Nemcov zaujímali kroky partizánov. Tento stav trval celú zimu. Až v jari ďalšieho roku prišlo vytúžené oslobodenie. Kvitli kvety, topil sa sneh, no Podbrezová už nikdy nebola ako predtým. Málokto veril, že sa vo fabrike opäť podarí rozbehnúť výrobu, veď bola takmer celá zničená. Obetavá robota a túžba po predošlom živote pracovníkov však bola silnejšia. Nielenže fabriku opäť postavili na nohy, výrazne začal napredovať aj región.
Do radov povstaleckej armády nastúpilo takmer 800 robotníkov a ďalších 500 k partizánov. Takmer sto z nich sa už nikdy do svojich domovov nevrátilo a položilo svoj život v boji za slobodu. Neľahko sa čítajú či počúvajú spomienky žien a mužov z Podbrezovej. Niektorí prežili koncentračné tábory či neľudské zaobchádzanie pri vypočúvaní.
Česť pamiatke všetkým hrdinom SNP, ktorí bojovali za lepšie a slobodnejšiu budúcnosť.
