„Kôň má väčšiu hodnotu ako bohatstvo,“ hovorí španielske príslovie. S týmto tvrdením sa naplno stotožňuje aj Ján Polák z Pohorelej. Náš kolega zo ŽP Bezpečnostné služby sa venuje chovu koní sedem rokov. V malebnej horehronskej dedine, pod vrchom Orlová, neďaleko majestátnej Kráľovej hole, sa na dvore nenápadného domčeka pasú tri tátoše plemena Appaloosa a malý poník.
„Ku koňom som mal vždy blízko. Môj starý otec aj ujovia boli kováči. Ako chlapec som chodil pomáhať na družstvo. Kŕmil som kravy i ovce. Asi tam sa zrodila skutočná láska k zvieratám, prírode a všetkému živému,“ začal svoje rozprávanie chovateľ, ktorého môžeme v súčasnosti stretnúť na bráne v novom závode.
Hoci žil dlhšie v zahraničí a neskôr aj v našom hlavnom meste, vždy ho to ťahalo na vidiek. „Mojím snom bolo prísť domov do Pohorelej a farmárčiť. Pred siedmimi rokmi som začal chovať ovce. Okrem toho som si zaobstaral koňa a kobylu a mám ich dodnes. Kobyla sa ožrebila, a tak sa rodinka rozrástla. Dnes je z mladého koníka pubertiak,“ povedal s úsmevom a doplnil, že v budúcnosti by chcel chovať päť alebo šesť štvornohých krásavcov. Farmu strážia tri statné fenky, a po dvore sa naháňa aj niekoľko maličkých mačiek.
Neustála starostlivosť
Ján Polák je na svoje kone právom hrdý. Má k ním vrúcny vzťah a venuje im všetok voľný čas. „Ide o náročnú, ale krásnu prácu. O koníky sa musíte neustále starať. Ak idem na dennú zmenu do železiarní, vstávam aj o tretej nadránom, aby som ich poriadil. Musím ich nakŕmiť, vyčesať a vymeniť vodu, a to isté ma čaká večer. V lete ich často kúpem. Zimy sú ešte náročnejšie. Na všetko som sám, ale vďaka dobrým ľuďom to zvládam a na nič sa nesťažujem. Pomáhajú mi ako sa len dá. Napríklad, kamarát mi zháňa lacnejšie krmivo, ďalší prinášajú trávu alebo inú potravu,“ hovorí vášnivý koniar a len čo dopovedal myšlienku, pomaly sa otvára kovová bránka. Starší sused vezie na fúriku čerstvo pokosenú trávu zo svojej záhrady. Koníky za drevenou ohradou netrpezlivo prestupujú z nohy na nohu a nevedia sa dočkať lahôdky. „Jankove kone sú nádherné. Občas im čo-to donesiem. Venuje sa im telom a dušou,“ povedal sused, a po krátkej debate sa s nami rozlúčil.
Inteligentné zvieratá
Kone tohto plemená sú mimoriadne inteligentné a mierumilovné. Navyše, majú špecifické sfarbenie.
„Veľa som si o nich študoval. Ich pôvod siaha do USA. Mám priateľov, ktorí sa ich chovu venujú dlhé roky. Tieto moje sú dovezené priamo zo Severnej Dakoty. V minulosti plemeno využívali najmä Indiáni počas sťahovania a putovania do ďalekých hôr, často vo veľkej zime. Aj preto sú odolné voči chladu. Sú zvyknuté na tuhé mrazy. Tie moje sú stále vonku. Postavil som im len prístrešok, aby sa počas dažďa mohli schovať. Teplota okolo mínus dvadsať stupňov pre ne ešte stále predstavuje komfort. Aspoň ich nehryzú muchy,“ dozvedáme sa.
Časté návštevy
Ján Polák nechová kone len pre vlastné potešenie. Robí radosť všetkým, ktorí k nemu zavítajú. Ako hovorí, dvere sú otvorené pre každého. Ku koníkom prichádzajú najmä dovolenkári a chalupári, ktorí majú v regióne chaty, ale i priatelia z blízkeho i širšieho okolia. So zvieratami si vybudovali pozitívny vzťah. Pohladkajú ich, nakŕmia a chodia sa na nich voziť. Jazdu na kobyle sme si vyskúšali aj my. Osedlané zviera s veľkou hrivou poslúcha pokyny gazdu a mlčky kráča za jeho nohami. Pohľad z konského chrbta na okolitú krajinu je naozaj úchvatný.
„Navštevujú ma ľudia z celého Slovenska, dokonca prišli aj zo zahraničia. Koníky osedlám a ideme si zajazdiť. Tu v okolí je mnoho krásnych miest. Vyberám trasy podľa skúseností hostí. Niektorí sú začiatočníci, iní kone dokonale ovládajú. Chodíme v zime i v lete, berieme so sebou deti, ktoré sa tešia a ja mám z toho veľkú radosť,“ priznal chovateľ a pokračoval: „Deti rýchlo odbúrajú strach. Potom sa už len tešia na výlety. Majú možnosť vidieť naozajstný vidiek. Taktiež sa veľa učia, ale zároveň sa učím od nich aj ja. Nikto sa nenudí, pretože stále je čo robiť. Zvieratká češeme, deťom vysvetľujem, čo je kopyto, ako sa osedlávajú, ako sa k ním správať a dokonca ich učím plieskať bičom,“ menuje J. Polák a hrdo nám ukazuje nádherne vyrezávaný bič. Zašvihá ním a prenikavý zvuk sa šíri celým údolím. Zoberie nás do neďalekej kôlne, kde má pripravených niekoľko sediel. Ukazuje nám, čo všetko je potrebné k chovu. Takúto malú exkurziu absolvujú všetci hostia.
„Najmä decká sú veľmi učenlivé a veľmi ich to baví. Som šťastný, že majú záujem a nesedia len za počítačmi. Aj rodičia sú spokojní. U mňa si môžu posedieť pri ohníku, opiecť nejaké dobroty alebo uvariť guláš. Všetko majú k dispozícii. Keď vidím, ako sa ľudia tešia, mám radosť i ja. Táto záľuba ma napĺňa, sám mám päťročného syna, ktorý si už teraz buduje k vzťah k zvieratám.“
Navštevujú aj chorí
Ľudia si Janka rýchlo obľúbili. Ako nám povedal, často mu prichádzajú domov pozdravy a decká sa tešia, keď opäť zavítajú do tohto malebného kúta nášho regiónu.
„Všetko robíme prirodzene, pod žiadnym nátlakom. Deti nedirigujem, iba dávam pozor. Chcem, aby mali radosť a zážitok. Nechceme z nich vychovať žiadnych parkúrových jazdcov. Sú šťastné a aj ich rodičia, preto sa často vracajú. Potom o farme povedia ďalším, a tak prichádzajú i noví hostia. Aktivity robím dobrovoľne, od nikoho nepýtam peniaze, môžu prispieť ľubovoľným príspevkom alebo doniesť niečo koníkom. Veľmi radi totiž maškrtia. Obľubujú jabĺčka, ale i kocku cukru. Najradšej však majú mrkvu, to je pre nich taká droga,“ pousmial sa farmár a ukazuje nám veľké nádoby s ovsom.
„Toto je ideálne krmivo. Ovos obsahuje množstvo vlákniny a nemá v sebe žiaden škrob. Kŕmim ich tiež senom, slamou či trávou. Nedávam im žiadne umelé granule.“
Kôň ako terapeut
Okrem rodín s deťmi prichádzajú na farmu do Pohorelej aj ľudia so zdravotnými komplikáciami. „Koníky vycítia, keď je niekto chorý, pritúlia sa, pošúchajú hlavou, oprú sa o plece a poskytujú pocit podpory. Kôň zacíti na človeku aj ranu. Nie nadarmo sa tieto zvieratká používajú na hypoterapiu.“
Ján si pokojne potiahne z fajky, zrak uprie na majestátne kopce nad dedinou a hovorí. „Život v prírode ma baví. Ľudia sú priateľskí a príjemní. Každý človek s dobrým úmyslom ťa obohatí viac ako čokoľvek iné. My Slováci sme naozaj dobrí ľudia,“ zamyslel sa a dodal: „Všetko som investoval do tejto farmy. Mám svoje sny a ak mi bude zdravie slúžiť a budem žiť na tomto krásnom svete, chcem sa venovať chovu zvierat. Milujem krajinu, v ktorej žijem. Veď sa len pozrite, ako je tu nádherne,“ dodal.
Kobylka Bailey, kone Brandys a Fatum prežúvajú trávu a malý poník Fany si užíva našu prítomnosť. Naposledy zvieratká pohladkáme a lúčime sa. Neveľký ranč Jána Poláka je príjemným miestom na relax. Človek si oddýchne na tele i duchu. „Asi aj preto sem ľudia radi chodia. Hluk vymenia za úplný pokoj. A koníky spolu s krásnou prírodou sú ideálnou kombináciou,“ uzavrel.
