Peter Čellár pracuje v novom závode ako nástrojár v prevádzkarni centrálna údržba. Po práci sa venuje zaujímavému a „ostrému“ remeslu – vyrába nože. Od svojho prvého noža, vyrobeného na stredoškolskej praxi ubehlo niekoľko rokov a dnes so svojimi kúskami chodí po výstavách a rôznych súťažiach. Z príležitostnej záľuby sa stala nekonečná vášeň, o ktorej nám porozprával viac:
Čo vás priviedlo k výrobe nožov a kedy ste vyrobili svoj prvý kúsok?
– Študoval som na SOU-S Hodruša – Hámre, kde som sa vyučil v odbore nástrojár. Na praxi v škole sme vyrábali, čo nás zaujímalo a ja som sa rozhodol, že spravím nôž. Následne som s ním reprezentoval školu na Stredoškolskej odbornej činnosti v Špindlerovom Mlyne v Českej republike. Skončil som na druhom mieste – to boli moje začiatky.
Neskôr, ako mladý chlapec, som mal iné záujmy, potom som sa oženil a prišli deti. Keď manželka odišla na materskú dovolenku a príjem sa okresal, spomenul som si, že som kedysi robil nože. Videl som v tom príležitosť, ako si popri práci privyrobiť. Neskôr sa z toho stala moja veľká záľuba a musím povedať, že aj istá závislosť.
Ako dlho trvá výroba jedného noža? Máte pred jeho výrobou predstavu, ako bude vyzerať?
– Samotná výroba je veľmi individuálna. Záleží, aký nôž chcete. Priemerne to trvá tri týždne a výroba sa nedá urýchliť. Na všetkom si dávam záležať, aby bol konečný výsledok prepracovaný do detailov. Napríklad, nádherné kožené puzdra na nože mi šije môj kamarát Stanislav Šoučík v Banskej Štiavnici. Spolupracujem aj s Vladkom Pulišom v Kremnici, je to top kováč, ktorý chodí po celosvetových výstavách. Zdobenie mi robí kolega zo železiarní, Jožko Kurek, ktorý má nádhernú prácu, čo sa týka koží, takisto napríklad zdobí aj kožené tašky.
Návrh noža musí byť v hlave. Niekedy to je aj niekoľko týždňový, či mesačný proces. Koľkokrát sa v noci zobudím a ak mám návrh, už skicujem. Bez toho sa človek nepohne, musí tam byť predstava, od toho sa odvíja tvar noža aj všetko ostatné. Svoje nože označujem značkou „Č“, to je punc výrobcu.
Aké materiály pri výrobe používate?
– Na nože používam rôzne druhy materiálov – konvekčné, ale aj práškovú metalurgiu.
Keď som začínal s výrobou nožov, dal som si urobiť rozbor metalografických materiálov, ktoré boli dostupné. Napríklad jednou z nich bola AK9 – Česká chirurgická oceľ. Potom prišli aj iné materiály, ktoré boli možno ťažšie dostupné, no keď človek chodil po výstavách, zoznámil sa aj s inými druhmi materiálov. Teraz už ide doba dopredu a rovnako aj materiály, ktorých je v dnešnej dobe už neúrekom. Jeden z najlepších materiálov je ZDP-189, takzvaný „japonský hitaši“, ktorého kvalita ešte nebola prekročená. V Európe je veľký problém ho zohnať. Osobne som mal možnosť s ním pracovať, jeden ambasádor bol v Japonsku a doniesol tento materiál, že či by bolo možné vyrobiť z neho nôž. Bola to pre mňa výzva, ale na druhej strane bol s výrobou aj problém, nakoľko si materiál vyžaduje približne 1350 stupňovú kaliacu teplotu. V našich končinách sme zvyknutí na iné kaliace podmienky. Našťastie, viem o pár miestach, konkrétne o jednom v Česku, kde mi nôž tepelne upravili.
Do nožov používam aj rôzne kosti, ušľachtilé dreviny, ale aj kamene ako opály či rubíny. Vtedy je ten nôž doslova šperkom. Celkovo sa s výzdobou nožov dá vyhrať. Dnešná doba ponúka množstvo techník, stačí mať len dobrú fantáziu, prostriedky a chuť tvoriť.
Vyrábate nože aj z damaškovej ocele. Priblížite nám, v čom je tento materiál výnimočný?
– Výnimočnosť damaškovej ocele spočíva v jej mechanických vlastnostiach a luxusnom vzhľade. Výroba vzniká prekladaním alebo vrstvením plátov kovu.
Má charakteristickú kresbu, ktorá je nápadná, veľmi dekoratívna a originálna pri každom výrobku.
Existujú dva typy – kováčske zváranie a liaty damašek, zvaný „wootz“. Zaujímavosťou je, že prvé damašeky vyrábali už Vikingovia, ktorí mali kvalitnú švédsku rudu. Názov „damašek“ je odvodený od sýrskeho mesta Damask, kde bol veľmi dobrým obchodným artiklom.
Kedysi, keď boli robené výpravy do Svätej zeme, sa výpravníkom lámali nože, a tak zistili, že keď sú skuté viaceré druhy materiálov, nôž je pevnejší a dlhšie vydrží.
Ja by som damašek prirovnal k autám – konvekčné liate materiály sú povedzme stredná trieda, práškové materiály sú Mercedesy a damašeky sú Rolls-Royce. A od toho sa, samozrejme, odvíja aj cena.
Pravá krása a štruktúra damašeku sa ukáže, keď sa vyleptá v kyselinách a zaujímavosťou je, že nie každý ho vie ukuť.
Čo je pri výrobe nožov najdôležitejšie?
– Každý nožiar si v prvom rade musí vybudovať dielničku. Bez toho sa nepohne. Ja mám svoju v rodinnom dome a vybudoval som si ju z nasporených peňazí. Dôležitá je kaliaca pec, pretože tepelné spracovanie je hotová alchýmia. Ale samozrejme, veľmi dôležité sú aj samotné materiály. Ak nemáte kvalitné materiály a dobrú kaliacu pec, len veľmi ťažko bude váš nôž kvalitný.
A netreba opomenúť aj vytrvalosť. Trvá niekoľko rokov, kým sa vypracuje. Je to tak, ako vo všetkom.
Svoje výrobky prezentujete aj na viacerých súťažiach. Pochválite sa nám?
– Ako som spomínal, časom sa z mojej záľuby stala závislosť. Som súťaživý typ, a tak som začal s nožmi chodiť aj na rôzne výstavy a súťaže nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, Rakúsku či Nemecku.
Ocenenia majú pre mňa veľkú cenu. Viete, peniaze človek minie ani nevie ako, ale ocenenie mu ostane navždy. Je to pocta vašej práce, ktorá vždy zahreje pri srdiečku. Prvej výstavy som sa zúčastnil v roku 2007, na Dňoch svätého Huberta vo Svätom Antone, kde som získal ocenenie „Nožiar začiatočník“, o rok neskôr prvé miesto v kategórii „Zdobený poľovnícky nôž“. Takmer každý rok som získal ocenenie, napríklad aj z výstavy z Košíc, v kategórii „Nože otvorené“ alebo „Nože a chladné zbrane“. A práve Košice a Dni sv. Huberta patria podľa mňa medzi top výstavy na Slovensku.
Hubertove dni sú medzinárodná poľovnícka výstava, kde príde zhruba 10 až 20-tisíc ľudí a trvá dva dni. V rámci výstavy býva aj súťaž poľovnícky nôž roka, ktorú sa mi tiež niekoľkokrát podarilo vyhrať. Organizuje to Slovenská asociácia nožiarov, ktorá ma po dlhej dobe „zlomila“ a stal som sa jej členom. Ide o združenie nožiarov na Slovensku, ktoré zastrešuje rôzne výstavy, aj tie medzinárodné v zámorí.
V rámci asociácie nám vyšli aj knižné publikácie, napríklad Nožiarstvo na Slovensku, kde je popis histórie výroby nožov od praveku až po súčasnosť. Málokto možno vie, že v Slovenskej Ľupči boli kedysi dve nožiarske manufaktúry na výrobu nožov. Po druhej svetovej vojne to padlo, ako aj veľa ďalších vecí.
„Vycestovali“ do sveta, mimo výstav, aj vaše nože?
– Samozrejme. A musím povedať, že ani neviem, kde všade. Vďačím za to aj Ing. Marianovi Kurčíkovi, ktorý ma oslovil s výrobou nožov pre rôzne delegácie, ktoré navštívili Železiarne Podbrezová.
Čo by ste na záver odporučili začínajúcim nožiarom?
– Keď sa ma mladí chlapci na výstave spýtali: „Ujo, ako na to?“, odpovedal som: „Chlapci, keď začínate, majte na pamäti, že v prvom rade je myseľ, potom srdce a potom idú ruky.“ Keď máte otvorenú myseľ a čisté srdce, tak ruky budú vedieť, čo majú robiť. A musím povedať, že niektorí si to naozaj zobrali k srdcu a o nejaký čas sme sa na výstave opäť stretli a už mali svoj stolík s vlastnými výtvormi. Musím povedať, že máme veľmi kvalitných nožiarov. Človek o tom málo vie, ale chodia po celom svete a žnú veľké úspechy.
