S Veronikou Pančíkovou zo ŽP GASTRO servis, s.r.o., sme sa zoznámili pred dvoma rokmi, po jej účasti na 93. Medzinárodnom maratóne mieru, kde bežala v štafete, ktorá skončila na peknom 9. mieste. Behu sa venuje už tretí rok. Začínala rekreačne a postupne sa zamerala na bežecké disciplíny s prekážkami, ako je Tvrďák, Epic Race, Sparťan…
Veronika, priblížite nám, čím vás očaril práve beh s prekážkami?
– Popravde, v tomto kroku som nebola ja tá, ktorá iniciovala účasť v behu s prekážkami. Prišla s tým kamoška – moja stopercentná opora v každých pretekoch. Ona ma naučila vážiť si, že človek ešte nikdy nedokázal nič sám. Bola maximálne motivovaná a všetko to preniesla aj na mňa. Informácií o takomto behu je neskutočne veľa, vzbudilo to v nás ešte väčšiu zvedavosť vyskúšať niečo, čo sme ešte nezažili. Každá sme sa športu venovali aj v minulosti, tak nás ťahalo vyskúšať si to. Bolo treba vziať to len do svojich rúk a začať sa pripravovať. Približne za mesiac nás čakali prvé preteky. Zvládli sme ich, bol to perfektný zážitok. Prekážky sú od výmyslu sveta, napr. musíte preskočiť stenu vo výške dva – tri metre, ťahať kovový valec za sebou – vždy v druhej polovici sa ťahá valec do kopca, čo dá zabrať dýchaniu, aj lýtkam. Kreatívna bola nafukovačka, na ktorej treba plávať zhruba 100 metrov, ťahať veľkú, ťažkú pneumatiku z traktora uviazanú na lane, atď… Je to tam veselé na každého pol metra.
Po roku môžem povedať, že sme sa posunuli. Šli sme s výkonom vyššie, ale aj organizátori vymýšľajú stále nové prekážky, aby zaujali bežcov. Napríklad v tomto roku bola 13 kilometrová trať, ktorej súčasťou bol výbeh na skokanský mostík so 731 schodmi. Museli sme si ich počet zapamätať. Tento úsek sa meral samostatne, pre mňa to bola výzva. Skokanský mostík som vybehla za 8 minút a 10 sekúnd, skončila som druhá s rozdielom 40 sekúnd. Možno si poviete „škoda“, ja som si povedala :“teraz to beriem ako ďalšie znamenie, začať ešte viac na sebe trénovať.“
Ako pokračujete v tréningoch?
– Pre mňa je základ tréning si niečím spestriť, aby ma bavil a posúval ma v tom, čo robím. Pri behu mi robia spoločnosť záťaže na nohách, nemám ich veľmi rada, keď ich zložím, tak mám pocit že lietam. Najviac potrebujem zlepšiť techniku behu. Snažím sa na tom pracovať, ale príde mi to ako alfa a omega. Zlepšujem si aj udržanie tempa na sebou pripravené kilometre. Pomáhajú mi posilňovacie cvičenia na spevnenie. Zapájam skákanie na švihadle. Rozhodla som sa každý týždeň minimálne raz behať do kopca a do schodov. Opýtate sa, či sa mi to všetko chce. Ľahké je prísť na preteky a rozbehnúť sa, ale ťažko je udržať to tempo, keď už nevládzete. A toto mi pomáha. Vidím sama na sebe, že vládzem viac, že viem pridať na rovinkách, kde by som už inokedy dýchala ako „vyfučaná balónová výzdoba“. Rada si oddýchnem prechádzkou, keď nechcem príliš zaťažovať nohy, beriem bicykel. Viem, že sa mi bude do nôh niečo ukladať a že sa nezničím skôr, ako by som mala. Pre mňa je najlepšou regeneráciou plávanie. Doprajem pritom celému telu oddych a môžem pokračovať v tréningovom pláne.
Nedávno ste sa zúčastnili na športovom podujatí ADRIM Nemčiansky beh, kde ste obsadili pekné, druhé miesto. Priblížite nám, aké to tam bolo?
– Bol to piaty ročník, podujatie tvorili dve trate, hlavnú 9 700 metrov a hobby 3 500 metrov. Vybrala som si hobby trať 3 500 metrovú. Stretlo sa tam zhruba 600 ľudí. Na hobby trať nás bolo prihlásených 154 (muži/ženy). Priebeh pretekov bol v sprievodnom programe organizátorov, začal beh chrústov, hlavná trať a potom trať, ktorú som si vybrala. Pár minút pred štartom som si už „pobežkávala“ na štartovej čiare. Zvolila som popredné miesto pred štartom, dá sa lepšie rozbehnúť hneď z davu ľudí a potom si držať tempo. Trať tvorila asfaltová, aj lesná cesta, so stúpaním v prvom kilometri. Potom pozvoľne klesala, až posledné metre boli čisto zbeh, kde nohy bežia samy. Nenáročná trať mala prevýšenie 90 metrov. Pocitovo sa mi bežalo dobre, ani raz ma nenapadlo otočiť sa. Bežala som „hore kopcom – dole kopcom“ a zrazu prišla cieľová rovinka, ktorú som si vychutnala šprintom. Ani neviem, ako to ubehlo. Keď som bežala do cieľa, už mi z diaľky kričali: „Poď, si druhá baba v cieli“. Potešilo ma to. Vedela som, že to dopadlo najlepšie, ako mohlo. V štartovej listine často vidieť známe mená súperiek, už je to len v hlave, či im dám šancu poraziť ma alebo sa porazia samy. Konkurenciou si je človek sám až dovtedy, kým nedá do toho všetko zo srdca. Tak som sa na podujatí v mojej vekovej kategórií (16 – 39 rokov) umiestnila na 2. mieste, s časom 17:31 zo 48 pretekárok a v absolútnom poradí v kategórii žien na 3 500 metrov na 3. mieste z 83 pretekárok.
Na treťom ročníku Gavurky run v Dobrej Nive ste sa postavili na stupeň víťazov. Bolo to náročné?
– Faktorom, ktorý ovplyvnil náročnosť, bolo hlavne počasie. Bolo strašne horúce a bol tam veľký, nekonečný kopec. Za každou zákrutou stúpal, až sa mi točila hlava. Všetci sme tam nechali veľa zásob svojho kyslíka. Trať začala po 500 metroch stúpaním. Celkové prevýšenie bolo 120 metrov. Na štart sa nás postavilo asi 200 bežcov, trať bola rozdelená na hlavnú 10,4 kilometra a hobby 5,5 kilometra. Vybrala som si predsa tú hobby trať. Prihlásilo sa nás 67, bez rozdielu pohlavia. Na začiatku som sa držala v skupinke piatich – šiestich a zhruba od tretieho kilometra som bežala sama. Užila som si najmä posledné dva kilometre. Bol to čisto zbeh do cieľa. Ľudia na trati rozdávali silu zadarmo a mojou vďakou bol úsmev. Tieto preteky som bežala bez hodiniek. Je zaujímavé sústrediť sa na znamenia svojho tela, udržať si tempo bez toho, že si to skontrolujem na hodinkách. Do cieľa som dobehla prvá zo žien, s časom 26:55 a v celkovom poradí, bez rozdielu pohlavia, sa mi ušlo 7. miesto. Mala som z toho radosť a tešila som sa na vyhodnotenie. Zhodnotila som to jednoducho: „dopraj a bude ti dopriate“J.
Na aké preteky sa pripravujete teraz?
– Momentálne sa pripravujem na preteky s dĺžkou trate 9 kilometrov, prevýšenie 300 metrov. Bude to zaujímavé, konkurencia je tam už teraz veľká. Pôjdem tam s rešpektom, pokorou, pre svojich budem oporou. Čaká nás ešte dosť pretekov po našej malej krajine. Každý víkend sme niekde, často sa nevieme ani rozhodnúť kam skôr ísť. Vždy pár dní pred pretekmi prichádza na nás eufória.
A čo vaše predsavzatie účasti na polmaratóne. Bude to v tomto ročníku realita?
– Áno, účasť na polmaratóne sa stáva každým dňom reálnejšia, úspešná registrácia je už za mnou. Prípravu som začala už pár mesiacov späť, po pretekoch v tomto mesiaci sa zameriam čisto na tréningový plán na polmaratón. Preteky, čo ma ešte čakajú kým príde účasť na polmaratóne, budú ako spestrenie prípravy. Dni už odpočítavam, ale občas by som aj pripočítala. Teším sa na štart, na tú veľkú konkurenciu. Tam pôjde o každú stotinu. Viem, že 21 kilometrov nie je prechádzka, ale som rada, že som urobila tento krok. Keby som to odložila o ďalší rok, mrzelo by ma to. Takto o rok možno budem bežať polmaratón aj v inej krajine. Láka ma vycestovať aj ďalej.
Ako plánujete prežiť tohtoročnú dovolenku?
– Dovolenku plánujem prežiť v čo najväčšom kľude. Mám rada tiché prostredie, kde načerpám nové inšpirácie. Spojím to s menšou tréningovou prípravou vo Vysokých Tatrách.
Ďakujem za rozhovor. Prajeme vám leto plné úspechov v každom smere. Nech sa vám darí.
