Lukáš Kubiš je mladý slovenský cyklista, ktorý sa čoraz viac dostáva do povedomia športovej verejnosti. Bývalý študent Súkromného gymnázia Železiarne Podbrezová v uplynulých dňoch triumfoval na pretekoch v Kamerune. V drese slovenskej reprezentácie tak dosiahol veľký úspech a domov priniesol žltý dres za celkové prvenstvo. Dvadsaťjedenročný pretekár začínal v cyklistickom oddiele ŠK Železiarne Podbrezová, kam ho dotiahol brat. Jemu vďačí za to, kde sa teraz nachádza. Hoci si na začiatku s cestnou cyklistikou nepotykal, dnes vie, že nechce robiť nič iné. O svojich dojmoch z Afriky, cieľoch, ale i o Petrovi Saganovi hovorí pre naše firemné noviny Podbrezovan.
Máte za sebou úspešné päťetapové preteky Grand Prix Chantal Biya v Kamerune. Skúste sa za nimi spätne obzrieť.
– Cestovali sme do neznámeho prostredia, kde nás čakali nové zážitky. Trošku sme ale tušili, do čoho ideme, keďže sme v Kamerune už pretekali. Afrika je nevyspytateľná, nejazdí sa tam ako v Európe. Charakteristická je častými atakmi a inak tomu nebolo ani teraz. Keď podrobnejšie rozoberiem jednotlivé etapy, tak v prvej sme chceli ísť do šprintu s tým, že prípadný únik ukontrolujeme. Chalani ťahali celý deň, no domáci pretekár bol v úniku a nechali sme ho prísť až do cieľa. Tímy v pelotóne už nechceli spolupracovať, tak sme nemali šancu. Prišiel som v šprintérskom balíku, kde som skončil druhý, celkovo tretí v etape.
Druhú ťahali Kamerunčania, nakoľko víťaz prvej bol práve z tejto krajiny. Podarilo sa mi vyhrať šprint napriek hektickému záveru. Išlo o päťkilometrový mestský okruh a hoci som sa utrhol, nemalo to zmysel. Nikto nechcel striedať, tak sme sa dostali do šprintu, kde som nenašiel premožiteľa.
Aj tretí deň ťahali domáci, pričom dojazd do cieľa bol v jednom z národných parkov. Približne 400 metrov pred cieľom bol kopec a následne rovina. V kopci som zaútočil s cieľom „odtrhnúť“ priebežného lídra, no nepodarilo sa mi to. Následne sa balík natiahol a rozhodcovia nenadelili sekundy. Nastúpil som príliš skoro, takže v cieli mi už chýbali sily.
Štvrtá etapa bola najkratšia a našou taktikou bolo urobiť preteky čo najťažšie, čo sa nám podarilo. Skupina šiestich jazdcov nastúpila do úniku asi 60 kilometrov pred cieľom, aby roztrhali pelotón. Okrem mňa bol v úniku aj kolega z reprezentácie Adam Foltán. Dlho sme spolupracovali, no následne Kamerunčania prestali ťahať. Bolo to logické, keďže mali vedúceho pretekára. Každý v úniku, vrátane mňa, chcel vyhrať. Dojazd bol v prudkom kopci, no mne to vyhovovalo a cítil som, že to bude môj deň. Podarilo sa. Vyhral som etapu a obliekol sa do žltého dresu.
Posledná etapa mala dojazd v hlavnom meste. Pavol Rovder a Dávid Kaško odviedli neskutočnú robotu, keď odtiahli celú etapu. Adam Foltán zasa zachytával všetky nástupy. Bez ich pomoci by som pozíciu lídra určite neudržal. Môžeme byť spokojní.
Okrem žltého dresu pre celkového víťaza pretekov ste si domov priniesli aj biely pre najlepšieho mladého jazdca a zelený pre víťaza bodovacej súťaže. Do Afriky ste teda pricestovali vo vynikajúcej forme. Pripravovali ste sa nejako špeciálne na toto podujatie?
– Nemal som žiadnu špeciálnu prípravu. Týždeň pred pretekmi v Kamerune sme absolvovali majstrovstvá sveta. Formu sme smerovali práve na šampionát. Podarilo sa nám ju zužitkovať a preniesť aj do Afriky, kde sa nám skutočne darilo.
Je to váš prvý celkový triumf a premiérový zisk žltého dresu. Čo to pre vás znamená?
– Samozrejme, bol som nesmierne šťastný, keď som si mohol prvýkrát v kariére obliecť na seba žltý dres. Nikdy sa mi to ešte nepodarilo. Určite je to pre mňa motivácia do ďalších pretekov. Viem, že všetko sa dá a môžem bojovať o celkové poradie na súťažiach, kde nebudú dojazdy až v takých kopcoch. Nie som vrchár, som príliš ťažký, ale náročné kopce viem preliezť. Na pretekoch Okolo Bulharska sme stúpali od nuly až po 1 200 metrov nad morom. Vydržal som v početnej skupine, čím som milo prekvapil aj sám seba. Verím, že budem v nastolenom trende pokračovať aj v ďalšej sezóne.
Vráťme sa k vašim začiatkom. So súťažnou cyklistikou ste začínali v Podbrezovej. Ako si spomínate na toto obdobie?
– V detstve som sa venoval mnohým športom – od atletiky, behu, neskôr som skúsil bežecké lyžovanie, ktoré ma chytilo a pomerne dlho som sa mu venoval. Neskôr začal brat Andrej jazdiť horskú cyklistiku, kúpil mi bicykel a začal som sa voziť aj ja. Hneď ma to oslovilo. Brat zavolal trénerovi Petrovi Medveďovi. Dohodli sme sa, vybavil mi licenciu a mohol som začať jazdiť Slovenský pohár. Tak sa začala moja kariéra, pričom Peter Medveď ma nahovoril na cestnú cyklistiku.
Vás ale viac lákali horské bicykle, nie?
– Veď práve. Dostal som síce bicykel na cestu, ale absolútne ma nebavil. Zostal zaprášený v garáži. Trucoval som a hovoril, že nebudem jazdiť, že mi ho zbytočne dali. Ale následne prišiel zlom. Začal som trénovať na ceste a mimoriadne ma to chytilo. Veľa sa zmenilo a teraz je to už iné. Chcem byť profesionálny cyklista. Nie nadarmo sa hovorí, že človek mieni, Pán Boh mení. Hoci ma stále bavia horské bicykle, zjazdy, technika, skákanie, prioritou je cestná cyklistika. Ani neviem, kde a prečo sa to vo mne zlomilo. Napríklad v skákaní som bol ďaleko pred konkurenciou. Nebavili ma len obyčajné lesné cesty, kde človek musel ťahať. Skôr ma to lákalo k niečomu technickému, ale na Slovensku veľa takýchto trás nemáme. Dnes viem, že nechcem robiť nič iné, len cestnú cyklistiku.
Kto je váš najväčší vzor a kam by ste to chceli v kariére dotiahnuť?
– Určite brat Andrej. Jemu som vďačný za všetko. Keby nie jeho, možno hrám futbal v rodnej Detvianskej Hute. Mojim snom je jazdiť v profesionálnom tíme World Tour. Pevne verím, že v budúcej sezóne prídu výsledky a môj sen sa mi splní.
Nedá mi neopýtať sa na Petra Sagana. Ako vnímate dnes už legendárneho športovca nielen slovenskej, ale aj svetovej cyklistiky?
– Je to skvelý človek aj mimo cyklistiky. Nemôžem ho nazvať inak ako veľkým šampiónom. Vyhral trikrát majstrovstvá sveta. Všetci vedia, kto to je. Vnímam ho ako pána športovca. Celé Slovensko môže byť hrdé, že sa u nás narodila takáto hviezda. Veľmi ma mrzí, keď ľudia u nás, ale aj médiá hovoria, že by mal skončiť, že už na to nemá a podobne. Keď dôjdem v etape Tour de France na piatom mieste, tak som predsa vynikajúci. Slováci si často nevedia nič vážiť. A vidíme to aj v iných športoch. Napríklad Petra Vlhová dvakrát nevyhrá, tak už na to, podľa mnohých, nemá. Sagan nedávno prestúpil do francúzskeho tímu Team TotalEnergies. Bude tam za Boha. Vo Francúzsku je cyklistika národný šport. A Francúzi to vedia. Dobre si uvedomujú, akého fenomenálneho jazdca získali.
