Zo spomienok bývalého spolupracovníka, ktorý začínal v starej rúrovni
Písal sa rok 1965. Na futbalovom štadióne v Podbrezovej sa zišli tisícky ľudí, zamestnancov fabriky a ich rodinných príslušníkov, aby spoločne oslávili 125. výročie založenia podbrezovských železiarní. Prišli vzácni hostia, medzi nimi aj Alexander Dubček. Podnikový riaditeľ Anton Kolenička vtedy v slávnostnom príhovore hovoril o plánoch do budúcnosti, o príprave na výstavbu nového závodu na zelenej lúke na Piesku.
Pavol VLČEK nastúpil do podbrezovských železiarní v tom jubilejnom roku. V profesii rovnač odpracoval štyridsaťdva rokov a sto dní. V starobnom dôchodku je trinásť rokov a my sme ho oslovili symbolicky, keď si železiarne pripomínajú svoje 180. výročie.
Prezradíte nám na úvod, prečo chlapec z Osrblia, ktorý sa vyučil v Strojárňach Piesok za sústružníka, celý svoj produktívny život prežil v Podbrezovej? Chceli ste azda pokračovať v tradícii rodiny?
– No, po vyučení som aj začal robiť na Piesku, ale viete ako to je. Bol som ešte mladý, slobodný a keď som sa chcel niekedy aj oženiť, potreboval som si zarobiť. A v Podbrezovej boli platy lepšie ako na Piesku, tak som neváhal. Mal som 1800 korún a to bol veru už slušný peniaz. Z našej rodiny som bol prvý, kto prišiel robiť do Podbrezovej, potom prišiel môj brat, dvojča a teraz tam pracuje aj môj syn vo valcovni bezšvíkových rúr.
Aké bolo vaše prvé pracovisko?
– Nastúpil som do valcovne rúr. Táto prevádzka bola postavená v roku 1930, zariadenie už v čase môjho nástupu nebolo najmodernejšie. Pozostávala z malej dierovacej stolice, na ktorej sa dierovali predvalky a valcovali sa na dvoch pútnických stoliciach. Vyvalcované rúry prechádzali v linke cez ťažnú stolicu alebo redukovňu na rovnací stroj. Ja som od začiatku robil rovnača. Robota to bola veru ťažká. Žeravé rúry sme dávali do rovnačky rukami. Mali sme síce rukavice, ale tie dlho nevydržali, tak sme si aj handry obkrúcali na ruky. Bolo nás v zmene okolo dvadsať. Ale boli sme dobrý kolektív. Vedeli sme, že naša prevádzka už nebude dlho fungovať, že je zastaraná a doba si už žiadala niečo nové. Vo veľkom sa hovorilo o prípravách na výstavbu nového závodu, kde mala byť aj nová valcovňa rúr. Dňa 28. júna 1968 bol položený základný kameň na výstavbu nového závodu na Piesku. V apríli o štyri roky bola otvorená ťaháreň rúr 1, potom ťaháreň rúr 2 a ako posledná valcovňa rúr s pretlačovacou stolicou, ktorú sme volali pretlačovňa. S dokončením výstavby pretlačovne bola v novembri roku 1978 naša prevádzka odstavená a my sme boli preradení na nový závod. Tam sme sa postupne oboznamovali s novou prevádzkou, ktorá bola svojím riešením, technickými a technologickými parametrami, riadením výpočtovou technikou s maximálnym vylúčením ručnej práce v čase otvorenia, ktoré sa uskutočnilo 25. apríla 1979, na špičkovej európskej úrovni. Pamätám sa, že naši majstri sa chodili najprv učiť do Chomutova a potom zaúčali nás. No, boli sme z toho aj vyplašení, bolo to veľmi náročné zaúčanie, ale kto chcel, ten sa to naučil. Začiatky boli veľmi ťažké, lebo všetko bolo automatizované a neporovnateľné s prácou rovnača v starej prevádzke.
Spomínate si aj na pekné chvíle strávené s kolektívom mimo pracoviska?
– No, chodili sme na rekondičné pobyty. Bol som dvakrát v Brusne a dvakrát v Rajeckých Tepliciach. Bolo to síce povinné, ale chodili sme tam radi. V Rajeckých Tepliciach sa mi veľmi páčilo. Tam sme boli dva týždne. Pamätám sa, že sme z roboty boli aj na výlete v Štiavnici, ale pravidelne sme sa stretávali na guľáši. Boli sme dobrá partia. Dnes to už asi tak nie je. Ľudia sú uzavretí do seba, nemajú záujem o takéto posedenia. Rád spomínam na Milana Blažečku, Vlasta Longauera, Jožka Chromeka, ale s úctou aj na nášho vrchného majstra Štefana Ballu, bol to veľmi dobrý a múdry človek.
Prežili ste tu celý svoj produktívny život, založili ste si rodinu, vychovali dvoch synov, dnes máte vnúčatá a užívate si zaslúžený dôchodok. Ako ho prežívate?
– Hoci bývame s manželkou v Brezne, veľa času trávim v Osrblí. Celé dni som vonku, kosím a rád som vonku. Keď prišla tá koronakríza, povedali sme si, že čo budeme zavretí v Brezne v byte, poďme radšej do Osrblia. A v Brezne som nebol už päť mesiacov. Máme tri vnučky, jedna z nich žije na Novom Zélande. Kým zdravie ako tak slúži, môžem sa hýbať, som spokojný a užívam si dôchodok. Tých peňazí nie je nazvyš, ale starší človek už k šťastiu veľa nepotrebuje. Len aby sme boli zdraví.
Čo zaželáte Železiarňam Podbrezová a.s. k jubileu?
– Prajem im, aby prosperovali, nech sa im darí, nech majú dostatok zákaziek. Ak sa bude dariť železiarňam, budú sa mať ľudia na Horehroní dobre. Vždy to tak bolo, aj bude. A všetkým prajem, aby tá korona už navždy odišla a nech sú všetci zdraví.
Súťažná otázka č. 15:
Kedy bola otvorená valcovňa bezšvíkových rúr (pretlačovňa)?
Správne odpovede zasielajte na vystrihnutom kupóne do redakcie
Podbrezovana, najneskôr do desiatich dní od vydania aktuálneho
čísla.
