„…keď nikto nebol si už istý so životom holým, chalupy keď na ratu skríkli z tla, len nádej bosonohá cez hory a doly za nimi pásom vojny prebehla…“
Podbrezovan, 1971
Deň 21. marec je v kalendári zapísaný ako Svetový deň zdravého spánku, poézie či lesov. „Podbrezovský kalendár“ si však pamätá iný deň. Pred sedemdesiatimištyrmi rokmi nebola jar ako každá iná a veru ani dni neboli tak všedné, ako sa mohlo zdať. Bola to vytúžená, vzácna a významná jar 1945, kedy bola Podbrezová oslobodená od vojny.
V roku 1944 bola zima krutá, a to nielen po vojenskej stránke, ale aj po tej prírodnej. Snehu bolo toľko, že i tí, ktorí po potlačení povstania utiekli do hôr, kde plánovali nové postupy proti Nemcom, boli nútení opäť zísť do doliny. Hladný a vysilený „vojak“ toho veľa nezmôže. „Vojak“ v úvodzovkách preto, pretože proti vyzbrojeným skutočným vojakom stáli robotníci, učitelia, roľníci či pastieri, ktorí však mali silnejšie zbrane – túžbu po slobode a vieru, že tá hrôza čoskoro pominie.
Prišiel rok 1945. K Čiernemu Balogu horami z juhovýchodu pochodovali Nemci a zo severovýchodu pochodovala sovietska a rumunská armáda. Kto však bude v Balogu skôr?
Proti niekoľko stovkám Nemcov stálo niekoľko desiatok Baločanov, ku ktorým sa pridávali aj partizánske oddiely. Kto mal ako-takú zbraň bojoval proti Nemcom a modlil sa, nech osloboditeľská armáda príde čím skôr. Tí, čo mali kone a sane ponáhľali sa v ústrety osloboditeľom, aby im odhrabali sneh. Pomáhali muži aj ženy. Dvadsať krutých hodín sa podarilo odolávať a brániť Čierny Balog. Nemci to skúšali z rôznych strán a do Balogu sa chceli dostať aj od Hronca. Opäť neúspešne. V pondelok, 29. januára, do dediny vstúpila Červená armáda a do večera bol Balog definitívne oslobodený.
Ako sa im podarilo prekonať toľkú presilu? Odvahou a dobrou stratégiou. Obsadili miesta, z ktorých mali dobrú viditeľnosť. Keď videli prichádzať nemeckú presilu okamžite začali strieľať. Vysilení a zimou poznačení nemeckí vojaci sa dali opäť na útek do hôr a skúšali iné cesty. Pravdepodobne ani nevedeli, akej menšine čelia. Táto radostná a úspešná akcia dodala odvahy aj Podbrezovcom. Boje o Podbrezovú však pokračovali ďalej, takmer až do konca marca.
Potom to prišlo. V to ráno, 21. marca, sa Podbrezová zobudila do slobodného rána: „Ešte sme si nevedeli vychutnať ten pocit a uveriť, že už je po všetkom. Ľudia vybiehali z pivníc či úkrytov a hľadali svojich príbuzných alebo aspoň nejaké informácie, ktoré by im o nich povedali viac. Niektorí ešte doplatili aj na to, že v toľkej radosti nevideli kam stúpajú a dostala ich mína. Hrozné, že si už slobodu neužili,“ píše sa v spomienkach v Podbrezovane.
Hrozný bol pohľad na ľudí, ale aj pohľad na zničenú fabriku. Ak chcela dolina žiť ako predtým, muselo sa rýchlo konať. Zamínovaná fabrika prv naznačovala, že tu výroba rozbehnutá už nikdy nebude. Pokradnuté stroje, vypálené dielne či vyhodené mosty do vzduchu – Nemci pri ústupe ničili, čo sa dalo. „My sme na to však boli pripravení, vedeli sme, čo Nemci urobia, keď budú odchádzať a na tento deň sme čakali dlho. Postupne sme si predstavovali, kde asi tak začneme“, kroniky Podbrezovana rozprávajú ďalej. Revolučný závodný výbor rozhodol, že celá obnova fabriky bude zložená z troch základných úloh:
– obnovenie závodu a spustenie prevádzky,
– zabezpečenie základných životných potrieb pre robotníkov,
– zabezpečenie perspektív pre závod a tým aj trvalé pracovné príležitosti pre horehronské obyvateľstvo.
Odmínovať fabriku prišiel skúsený pyrotechnický tím, avšak každá pomoc bola cenená zlatom a tak pomáhali aj robotníci. Bohužiaľ, niektorých to stálo aj život: „Boli sme zabratí v robote, keď sme počuli silný výbuch z druhej strany Šiklova. Nevedeli sme, čo sa stalo. Nevedeli sme, že v tej chvíli vyhasol život môjmu sotva štyridsaťročnému manželovi. Toľkokrát mu život na fronte visel na vlásku a stratil ho vtedy, keď už vtáci spievali mierovú pieseň,“ radostné informácie v kronikách striedajú tie smutné.
Po odmínovaní a odprataní všetkých trosiek bola začatá rekonštrukcia. Tej sa hneď chopili zamestnanci. Najprv valcovňa, potom rúrovňa a nakoniec oceliareň. Demolované výrobné haly bolo treba nahradiť provizórnymi. Napríklad kompletne rozbitú zinkovňu dokázali zamestnanci postaviť za štyridsať pracovných zmien a za štyri týždne drevenú budovu asfaltovne. Veľa pomohli aj takí, čo ešte počas vojny poskrývali súčiastky či časti strojov, ktoré boli najcennejšie.
Neľahkú úlohu však mali aj tí, ktorí hľadali po železniciach v celej republike strojové zariadenie, ktoré Nemci odviezli na vyše dvesto vagónoch. Museli presviedčať nielen náčelníkov železničných staníc, ale aj vojakov, ktorí ešte strážili chaotický povojnový stav. Potrebné doklady, ktoré preukazovali čisté úmysly im nakoniec potrebné stroje i kancelársky nábytok pomohli navrátiť. Nebolo to však zadarmo. Keďže bola väčšina ciest či železníc zničená, preprava sa musela riešiť cez Maďarsko. Len náklady na dopravu potrebných strojov predstavovali štyri milióny korún.
Všetci zamestnanci i občania mali toho času jeden spoločný cieľ – na troskách starého sveta budovať nový život. Dokonca niektorí dali fabrike aj pôžičku vo forme jednej zmeny mesačne po dobu dvadsaťštyri mesiacov: „A čo, jedna zmena mesačne ma neožobráči, len aby sa nám fabrika dala rýchlo dokopy,“ každý chcel, aby žili život minimálne tak dobrý, ako tomu bolo pred vojnou.
Fabrika po vojne začínala s mnohými problémami, ale život sa postupne dostával do „starých koľají“, ba ešte lepších. Keď sa fabrika „spamätala“, začali sa stavať nové haly na výrobu oceľových konštrukcii v Závadke nad Hronom, nová zlievareň v Hronci a začala výstavba Mostárne v Brezne. Investovalo sa do sociálnej vybavenosti obce, zrekonštruovaná bola aj nemocnica, začala výstavba kultúrneho domu či bytov vo Valaskej a Podbrezovej. Ľudia sa tešili z každého, i sebamenšieho úspechu. Najviac sa však tešili zo slobody. Rany sa postupne hojili, no spomienky ostali navždy. Ostali aj na tých, ktorí sa vytúženej slobody nikdy nedožili.
