Cesta hrdinov SNP je známa turistická trasa, ktorá vedie z jedného konca Slovenska na druhý. Dlhá je 770 kilometrov a ročne ju absolvuje mnoho vytrvalcov. Väčšina sa na ňu vydá počas priaznivého a stabilného počasia z východu krajiny smerom na západ alebo opačne. Nájdu sa však dobrodruhovia, ktorí sa rozhodnú trať absolvovať v zime. Medzi takých sa zaradil Marian Danko z Podbrezovej, ktorý pracuje ako žeriavnik v oceliarni. Výzvu po viac ako mesiaci putovania úspešne dokončil a okrem pocitu hrdosti mu prináleží významný primát. Vo veku 57 rokov sa stal najstarším turistom, ktorý prešiel Cestu hrdinov SNP v zimných mesiacoch.
Mariana hory odmalička priťahovali. Už ako chlapec brázdil chotáre, spoznával rôzne kúty Horehronia a láska k prírode ho sprevádzala celý život. Na potulkách ho stretnete v zime i v lete, keď prší alebo svieti slnko. Zlé počasie totiž nepozná. Za svoj život prešiel tisícky kilometrov, prebrázdil mnohé známe i menej známe miesta a o horách by vedel rozprávať dlhé hodiny. Člen Klubu slovenských turistov má za sebou stovky hrebeňoviek, turistických výstupov a pred takmer troma rokmi v lete absolvoval aj jednu z najznámejších trás – Cestu hrdinov SNP.
Náročnú cestu po stopách tých, ktorí bojovali za našu slobodu, sa rozhodol absolvovať opäť. Tentokrát však v zime. V januári preto zbalil najnutnejšie veci a vybral sa do Bratislavy na Devín, kde svoju púť odštartoval. Sám, bez parťáka, len s hlavou nastavenou na splnenie cieľa.
„Bola to pre mňa výzva. Túžil som zažiť dobrodružstvo spojené s adrenalínom. A viete, ako to chodí. Koho ukecáte na takéto niečo v zime?“ položil si s úsmevom rečnícku otázku a pokračoval: „Batoh musel byť čo najľahší. S kompletnou výbavou, snežnicami, mačkami, čakanom, čelovkami a ďalším potrebným príslušenstvom som vyrazil za dobrodružstvom s približne osemnástimi kilogramami na chrbte…“
Nevyspytateľné počasie
Skúsený turista si uvedomoval, čo všetko ho čaká. Obavy nemal, vpred ho hnala túžba dôjsť zdravý do cieľa. „Na náročné zimné túry som zvyknutý, na hrebeňoch hôr som ako doma. Mám určité skúsenosti, takže som nemal prakticky žiaden problém.“
S prejdenými kilometrami pribúdali aj výzvy. Spať prakticky „hocikde“, nekomfortne a v chladnom počasí, to dá človeku zabrať. „V zime je menej svetla, je potrebné viac taktizovať. Niektoré úseky nie je reálne zdolať po tme, preto je dobré túru ukončiť radšej skôr a pokračovať ráno. Počasie je v zimnom období veľmi nevyspytateľné a často sa mení.“
Marian Danko preto dôkladne zvažoval každé rozhodnutie. „Počas takéhoto putovania človek bivakuje prakticky hocikde, kde to je čo i len trochu možné. Spal som na rozličných miestach, napríklad na autobusových zastávkach, útulniach, v stane, dokonca aj pod stolom v jednej z dedinských krčiem. Neostávalo mi nič iné, musel som sa zložiť aj v takejto netradičnej spálni,“ pokračuje s úsmevom.
Vietor ho nepustil ďalej
Počas cesty nemal vážnejšiu krízu, no počasie ukázalo svoju silu v čase, keď prechádzal srdcom krajiny. „V ten deň fúkal silný vietor. Prechádzal som okolo sídla horských záchranárov a tí mi povedali, že jeho rýchlosť na hrebeni dosahuje až 160 kilometrov za hodinu, a to už je poriadna víchrica. V Hiadeľskom sedle som si zložil bivak. Uvažoval som, čo ďalej. Vietor bol naozaj silný, nakoniec som tam musel zostať tri dni. Keď sa počasie umúdrilo, pokračoval som, hoci som vyrazil o deň skôr, ako mi odporúčali členovia horskej služby. Bolo to doslova peklo,“ zaspomínal si na jednu z najťažších chvíľ počas viac ako mesačného putovania. Skúsený turista sa ale nepohrával s myšlienkou, že by do cieľa na Dukle neprišiel. „Nič také som nezvažoval. V hlave som bol nastavený, že cestu dokončím. Uvedomoval som si všetky nástrahy, ale myšlienka, aby som sa vzdal, bola neprípustná.“
Dobrosrdeční ľudia
Na potulkách nádhernou, ale neraz nevyspytateľnou slovenskou prírodou, bol väčšinu času úplne sám. Neraz uprostred hôr, v divokej prírode. „Čo sa týka zvierat, stretol som väčšinou len vysokú zver, medvede sa nebudú v zime túlať dakde po hrebeni. Až v okolí Fačkovského sedla som videl množstvo stôp od týchto šeliem. Na niekoľkých kilometroch to bola doslova promenáda. Ďalší úsek bol od Telgártu po Dobšinú, kde som taktiež spozoroval veľa stôp, napríklad aj od vlka.“
Turisti, ktorí absolvujú Cestu hrdinov SNP, hovoria aj o nových priateľstvách, ktoré si vybudovali počas putovania a o mnohých dobrých ľuďoch. Ani Marian nebol výnimkou. „Pamätám si na istého Jožka. Býva v Žiaroch na samote, kde má manzardku s kozubom. Navaril kapustnicu, čaj a pohostil ma. Bol to príjemné strávený čas a dobre som si oddýchol. Spomínam si aj na bratov kapucínov v kláštore v Kremnických Baniach. Taktiež ma pohostili a boli veľmi milí. Človek sa dostane aj do dedín, kde sú ľudia zvedaví, pýtajú sa a skladajú vám komplimenty. V obci Hervartov ma zbadal starosta pri miestnych potravinách, kde som práve jedol. Ihneď ma zobral do kultúrneho domu, aby som sa nasýtil v teple. Ľudia boli naozaj veľmi milí a dobrosrdeční. Ale od Telgártu až po Košice som nestretol ani živú dušu.“
V Jahodnej pri Košiciach sa následne ubytoval a plánoval oddych. „Nevydržal som a išiel som sa pozrieť k neďalekému lyžiarskemu stredisku. Po štyroch dňoch som konečne videl ľudí a neskutočne som si tento pocit užíval. Popíjal som kávičku a vychutnával si civilizáciu, nemohol som len tak zostať na izbe,“ zaspomínal si.
Jednoduchý jedálniček
Hoci náš kolega putoval sám, komunikoval ešte s jedným turistom, ktorý sa na cestu vybral v tom istom čase, ale z opačnej strany. „Volal sa Filip Tužinský a počas putovania sme spolu neustále komunikovali cez sociálne siete, hoci nikdy predtým sme sa nepoznali. Navzájom sme si posúvali informácie o trase či nástrahách, čo nám pomáhalo pri putovaní. Škoda, že sa nám nepodarilo stretnúť, keďže si musel na Donovaloch zbehnúť po snežnice.“
Marian Danko má veľkú výdrž a ako sám hovorí, nemal problémy ani s otlakmi, ktoré sú často nepriateľom na takýchto dlhých trasách. „Dávam vždy na seba a svoje skúsenosti. Veľa ľudí počúva rady druhých, no v mojom prípade je najlepšie riadiť sa sám sebou. Predsa len, v horách som prežil veľa a viem, čo môžem očakávať.“
Viacerých možno zaujíma, ako vyzeralo jeho stravovanie či kontakt s najbližšími. „Teplú stravu som mal vďaka malému prenosnému variču. Jedálniček obsahoval najmä sušené mäso, ovsené vločky, sušenú klobásu, expedičnú stravu a potrebné tekutiny. O svojej aktuálnej polohe som poskytoval pravidelné informácie príbuzným, ale i priateľom turistom. Prakticky každý deň som s niekým komunikoval, hoci nie vždy som mal v mobile signál. S technikou je to v takomto počasí naozaj zaujímavé. Mal som viaceré powerbanky na nabíjanie a čelovky. Keď som potreboval nabiť mobil, neraz som si ho musel dať na holé telo alebo ku mne do spacáku. Boli to náročné podmienky, ale zvládol som to.“
Poznanie hraníc
Po 32 dňoch šľapania sa blížil náš kolega k vytúženej Dukle. „Keď som zistil, že som už len päťdesiat kilometrov od cieľa, mal som veľkú radosť. Prešiel som aj posledné metre. Potom som si mohol povedať, že som to zvládol,“ hovorí s radosťou v hlase.
Zdolať Cestu hrdinov SNP si vyžaduje obrovské množstvo fyzických, ale najmä psychických síl. „Človek by si mal uvedomiť, do čoho ide a musí mať za sebou aj nejaké skúsenosti. Každému túto cestu odporúčam, či už v lete alebo v zime, ale musíte poznať svoje hranice,“ vyslal odkaz.
Pri čakaní na autobus ďaleko na východe republiky mu hlavou bežalo mnoho myšlienok. No nie tých o oddychu, ale o plánoch, akú výzvu si nájde najbližšie. „V horách budem naďalej tráviť veľa času. V lete plánujem účasť na štafetovom prechode Cesty hrdinov SNP, ktorú organizuje Klub slovenských turistov. Výťažok pôjde na podporu turistickej zdatnosti pre deti v detskom domove.“
Výkon nášho kolegu z oceliarne si zaslúži skutočný obdiv. Zvládnuť takúto náročnú trasu v zimnom období je znakom pevnej vôle, vytrvalosti a psychickej odolnosti. „Človek vidí celú našu krajinu, aká je krásna a rozmanitá. Zostalo mi more spomienok, ktoré si navždy uchovám. Bol to krásne strávený čas v našich horách a som šťastný, že sa mi podarilo prejsť trasu aj v zime. Na záver by som chcel poďakovať za podporu rodine, priateľom, Klubu slovenských turistov, Klubu VON a aj kolegom z práce,“ uzavrel.
