Charakterizoval by sa ako športovec v horách, keďže počas všetkých ročných období práve v nich trávi najviac času. Kým v lete behá a bicykluje, v zime sa venuje skialpinizmu. Bývalý žiak Súkromného gymnázia Železiarne Podbrezová Peter Fraňo sa postupne prepracoval medzi absolútnu slovenskú špičku medzi horskými bežcami i skialpinistami. A nielen to. Svojimi výkonmi sa dokázal presadiť aj vo svete.
Rodák z Brezna začínal ako väčšina chlapcov s futbalom, ktorý hral približne deväť rokov. Tento šport bol hlavným dôvodom, prečo sa rozhodol študovať v našej škole. Počas futbalovej kariéry bol verný jedinému klubu – FK Železiarne Podbrezová. V osemnástich rokoch sa však rozhodol zavesiť kopačky na klinec.
„Čím som bol starší, tým viac ma lákalo chodiť do hôr. Futbal som hrával rád, bol som stopér a myslím, že mi to aj celkom šlo, no asi som nebol príliš tímový hráč a čoraz viac ma to ťahalo k individuálnemu športu. Tam totiž človek vie, že vyhrá sám a je to jeho zásluha, pričom v tíme sa niektorí hráči nemusia úplne snažiť a vyhrajú tiež. To bol asi hlavný dôvod, prečo som prešiel od futbalu k behu,“ zamýšľa sa Peter Fraňo. A keďže bol zvyknutý trénovať a hýbať sa na dennej báze, nedokázal zrazu len tak obsedieť doma. „Beh bol úplne jednoduchý na výbavu, hoci v začiatkoch som trénoval v halovkách, v ktorých som hrával futbal. Začal som behávať po ceste a okolitých lúkach. Postupne sa nabaľovalo jedno na druhé a už to išlo,“ spomína na svoje bežecké začiatky.
Prvé veľké víťazstvo
Úplne prvé preteky, ktorých sa zúčastnil, boli v jeho rodnom meste. Písal sa rok 2013 a na štart Behu nočným Breznom sa dostal úplnou náhodou. „Bolo to ešte v čase, keď som hrával futbal. Sestra bola dobrovoľníčka, vybavila štartové číslo, tak som sa bol prebehnúť. Všetko ma z toho bolelo. Navyše, ďalší deň sme mali zápas,“ spomína na svoje premiérové bežecké preteky.
Neskôr, keď už nehrával futbal, mu začali chýbať zápasy a tým, že bol súťaživý typ, začal vyhľadávať preteky, kde sa chcel porovnať s ostatnými bežcami. Behával väčšinou súťaže v okolí Brezna či Banskej Bystrice a ako sám priznáva, nič nesmerovalo k tomu, že by mal byť úspešným pretekárom. „Veľa vody som veru nenamútil, vždy som bol skôr vzadu. Ale tým, že som štartoval ešte v kategórii juniorov, kde nebola až taká veľká konkurencia, podarilo sa mi občas dostať na stupne víťazov. Možno práve to ma motivovalo ďalej behávať.“
Prvé víťazstvo v absolútnom poradí prišlo v roku 2016 a nie hocijaké. Peter vyhral Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier, kde je na 46,5 kilometrovej trati potrebné prekonať viac ako 2 000 výškových metrov. „Dovtedy som bol na pódiu na kratších pretekoch, ale nikdy nie prvý. Prvýkrát som si šiel vyskúšať takú dlhú vzdialenosť a hneď som vyhral. Bolo to pre mňa príjemné prekvapenie.“
Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier vyhral aj v nasledujúcich troch ročníkoch, čiže štyrikrát po sebe. Pri poslednom triumfe v roku 2019 dosiahol traťový rekord 4:06:59. Fantastickým časom prekonal legendárneho Igora Bučeka, ktorý bol v minulosti svetovou extratriedou v horských behoch. Prvenstvom na týchto prestížnych horských pretekoch sa v roku 2016 dostal k ultrabehu. „Prirodzene, postupne som predlžoval trate a skúšal, kde sú moje limity. Asi dva mesiace po mojom prvom víťazstve som dokázal ovládnuť Tatranskú šelmu – preteky na 50 kilometrov s celkovým prevýšením vyše 3 000 metrov. Vtedy som si povedal, že asi toto je vzdialenosť, ktorá mi najviac sedí.“
Medzinárodné úspechy
Po domácich víťazstvách sa rozhodol skúsiť šťastie aj v zahraničí. V medzinárodnej konkurencii sa postupne dostal nielen medzi širšiu, ale aj absolútnu svetovú špičku. Vyhral napríklad preteky na Madeire (55 kilometrov a viac ako 4 000 výškových metrov) v rámci Svetového pohára v Skyrunningu. Za svoj najväčší úspech však pokladá tohtoročný augustový výkon na Ultra Trail du Mont Blanc (UTMB), kde si prvýkrát vyskúšal stokilometrové preteky na trase CCC (101 kilometrov a 6 100 výškových metrov). Časom 10 hodín a 35 minút dobehol na výbornom 5. mieste. Za víťazom zaostal vyše 40 minút, ale na tretie miesto stratil len 12 minút. Preteky UTMB sú niečo ako neoficiálne majstrovstvá sveta v horskom behu. Každý rok je väčšia konkurencia a vyššia pozornosť fanúšikov aj sponzorov.
Okrem prípravy na takéto preteky nesmie bežec podceniť ani oblečenie a správnu obuv. „Takisto je povinná výbava ako voda či fukerka (ľahká bunda), takže človek musí niečo niesť aj so sebou. Samozrejme, na trati sú nejaké občerstvovacie stanice, kde sa bežec môže zastaviť, doplniť si vodu či niečo zjesť. Rovnako je povolené mať support – svojich ľudí, ktorí ho informujú o dianí na trati a môžu mu tiež podať občerstvenie.“
Aj najlepší kráčajú
Pri podobných pretekoch si veľa ľudí mylne myslí, že bežci vybehnú každý kopec, no nie je to tak. „Je tam veľké prevýšenie, celé sa to nebeží. Aj tí najlepší v kopcoch kráčajú,“ prezrádza. „Niekedy je efektívnejšie kráčať ako bežať. Samozrejme, aj to je potrebné mať natrénované. Myslím si, že práve v tomto mi pomáha skialpová príprava, ktorú praktizujem cez zimu.“
Nemenej dôležité sú zbehy, ktoré musí bežec ovládať rovnako dobre ako beh do kopca. „Zbehy sú rýchle, úplne špecificky ich netrénujem, ale určite každý bežec musí byť pripravený. Je potrebné mať najmä pevné členky. Nejakú špeciálnu prípravu však nerobím. Keď sa mi chce, bežím na tréningu aj dole kopcom rýchlejšie, ale inak nič špecifické.“
Prekvapenie na krose
Vlani štartoval Peter Fraňo aj na majstrovstvách Slovenska v krose, ktoré sa uskutočnili v Šamoríne. Keďže atletickí odborníci a ani súperi ho takmer vôbec nepoznali, bolo obrovským prekvapením, keď sa v cieli objavil na prvom mieste.
„Určite to pokladám za jeden z tých väčších úspechov a predovšetkým najviac prekvapivý, vôbec som ho neočakával. Ambície boli skončiť do ôsmeho miesta, ktoré je v rámci klubov na majstrovstvách bodované. Zavolali ma z atletického klubu v Brezne, či by som nešiel, že majú miesto v aute. Keďže som na pretekoch štartoval neplánovane, naozaj som takéto umiestnenie nečakal. Cieľ bol skončiť v prvej osmičke, aby som si neurobil hanbu a aby som pre klub získal nejaké body. Nakoniec to vyšlo na víťazstvo.“
Skialpinizmus ho baví
Okrem bežeckých úspechov sa talentovanému športovcovi darí aj v skialpinizme. Vzťah k nemu má už od detstva, nakoľko veľa času trávil v horskom prostredí a lyžoval. „Keďže otec bol dobrovoľný člen horskej služby a neskôr robil vlekára na Chopku, v horách sme trávili so sestrou celé detstvo. Skialpovať nás naučili rodičia, mňa ešte popri futbale. Keď som skončil s futbalom, najskôr som len behával, no v zime nebolo čo robiť a sezónny lístok na lyžovanie bol drahý. Tak som jednoducho zobral staré lyže, ktoré som doma našiel a začal som skialpovať,“ približuje svoje začiatky.
A kedy sa postavil na štart prvej súťaže a ako sa mu v nej darilo? „Prvé preteky neboli veľmi úspešné. Bolo to, myslím, v roku 2015. Uskutočnili sa večer na Donovaloch. Skončil som však medzi poslednými. Vôbec som to nevedel, nemal som grip a všetci boli rýchlejší. Vtedy som zistil, že to nie je len o výkonnosti, ale aj o šikovnosti, taktike a technike. V skialpinizme mi trvalo dlhšie, kým som sa prebojoval medzi tých najlepších.“
Skialpinizmus pokladá za krásny šport a tým, že býva v Brezne, kde sú snehové podmienky v Nízkych Tatrách ideálne takmer pol roka, rád vystrieda lyže za botasky. Keďže bol odmalička vedený k zimným športom, zdá sa mu to ako vhodný doplnok k behu. Za svoj najväčší úspech považuje titul majstra Slovenska v skialpinizme, ktorý získal poslednú zimu. Rovnako vlani vyhral Slovenský pohár v skialpinizme a na majstrovstvách sveta dvojíc v Taliansku skončil spolu s Jakubom Šiarnikom na 17. mieste.
Trénera nikdy nemal
Mladý športovec v súčasnosti študuje trénerstvo a telesnú výchovu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, momentálne je v záverečnom ročníku. Po gymnáziu však skúšal študovať najskôr fyzioterapiu. „Po roku som zistil, že to nie je nič pre mňa a že sa fyzioterapii určite nechcem venovať. Prešiel som na trénerstvo a učiteľstvo telesnej výchovy. Keď som nastupoval na nový odbor, nebolo to hneď ideálne, ale časom ma štúdium začalo baviť a zaujíma ma dodnes. Beriem to ako super rozhodnutie a štúdium mi pomohlo aj pri vlastnom tréningu,“ povedal úspešný športovec, ktorý trénera nikdy nemal a celý život sa pripravoval sám.
Po skončení vysokoškolského štúdia nevylučuje, že sa bude venovať práve trénerstvu. „Učiteľstvo si nechávam len ako zadné vráta, je to väčšia istota, tam sa vie človek vždy uplatniť. Ale skôr by som sa chcel vidieť v niečom inom. Ešte mám posledný rok v škole a potom uvidíme.“
