V povodí Hrona je viacero lokalít, ktoré sa nazývajú hrádok alebo hradisko. V minulosti slúžili ako valom opevnené sídla. Z nášho okolia takmer každý vie, že jeden podobný sa nachádza aj povyše Hornej Lehoty.
Najstaršie ohradené sídliská sú známe už z neolitu a postupne začali plniť obrannú funkciu, z ktorej sa neskôr vyvinula aj iná funkcia – napríklad administratívna, ktorá bola sídlom sociálne vyčlenenej vrstvy, ktorú tvorilo knieža a jeho družina. Niektoré hradiská slúžili výlučne ako útočiská a boli prechodne osídlené iba v dobe ohrozenia nepriateľom.
Hrádok v Hornej Lehote je chránená kultúrna pamiatka. Bolo to sídelné a obchodné stredisko, súčasť sústavy výšinných hradísk na Horehroní. Zamiloval si ho aj Samo Chalupka a Božena Němcová. Pozná ho azda každý z okolia a v budúcnosti by k nemu mal viesť aj náučný chodník. Málokto však pozná povesť, ktorá sa k tejto významnej archeologickej pamiatke viaže…
Kedysi, a je to už poriadne dávno, sa v lokalite nad Hornou Lehotou vypínal hrad. Istý čas v ňom prebývala krásna, ale namyslená, hrdá deva. Pytačov od svojich brán odháňala jedna radosť a neodpustila si poznámky ako napríklad, že jeden bol veľmi vysoký, druhý nízky, tretí chudobný, ďalší škaredý a takto to išlo stále dookola. „Svoju ruku len tak hocikomu nedám a vydám sa, až keď ja uznám za vhodné,“ hrdo vyhlasovala. Napriek tomu, že ju otec pred podobným správaním vystríhal, deva si povedať nedala. Ako čas plynul, aj pytačov čoraz menej k Hrádku chodilo. Rokmi princeznej aj z krásy ubúdalo a pomaly prúd rytierov smerujúcich k hradu ukrytému v nízkotatranských lesoch vysychal. Jedného dňa, keď prešlo veľa dní a ani jeden pytač nezaklopal na hradnú bránu, si pyšná deva povzdychla: „Ach, či ma už naozaj nikto nechce? Veď ja by som sa už vydala hoci aj za samého čerta, keby ma požiadal!“
O pár dní zabúchal na bránu kočiš parádneho čierneho koča, ktorý ťahalo šesť krásnych čiernych tátošov. Z koča vyšiel šumný mládenec, s hustými kučeravými tmavými vlasmi a prenikavým pohľadom. Pred hradnou paňou sa úctivo uklonil a k nohám jej položil drahé kamene a kvety, s prosbou o jej ruku. Pyšná panička sa ani nenazdala a svoju ruku mu sľúbila. V duchu si pomyslela, že čakať sa veru oplatí. Na hrade sa vystrojila veľká svadba s bohatou hostinou, výbornou muzikou a bujarou zábavou. Už bolo po polnoci a zábava ešte neutíchala. Veď prečo aj, hradná pani sa vydáva predsa len raz. Pri jednom z jedál vypadla ženíchovi na zem lyžica. Aby sa hradná pani ukázala ako dobrá manželka, hneď sa po ňu zohla, aby mu ju podala. Skôr než ju zdvihla všimla si, že ženích má namiesto črievic kopytá. V tom si spomenula na svoj výrok, že sa vydá za hocikoho, ba aj za čerta. Svoj manželský sľúb chcela vziať späť a kričala, že ona si čerta brať nebude. Čierny pán sa potmehúdsky usmial a so zlovestným pohľadom jej povedal, že bude jeho ženou, či sa jej to páči a či nie. Nevesta sa dala na útek a za ňou sa hneď pustila aj ženíchova družina. V komnate po nich ostal len zápach síry. Vzali hrádok na plecia a odniesli ho preč. Ako ho tak niesli, potrebovali si aj oni oddýchnuť, a tak sa trošku „otriasli“, aby sa zbavili zbytočnej záťaže. Vypadli pri tom všetky dukáty, ktoré mala hradná ako veno. Ako dopadli na zem, skameneli. Toto sa stalo niekde medzi Podkonicami a Slovenskou Ľupčou. Skamenené okrúhle peniažky možno doteraz nájsť na Peniažkoch nad Slovenskou Ľupčou v podobe odtlačkov numulitov. A Hrádok aj naďalej ostal pozoruhodným kopcom v Hornej Lehote.
