Železiarne Podbrezová v roku 2020 oslavujú už stoosemdesiat rokov svojej existencie. Za ten čas zažili časy krušné aj úspešné, prežili dve svetové vojny a niekoľko hospodárskych kríz. Vypracovali sa medzi európsku a svetovú špičku a ich dcérske spoločnosti siahajú až za hranice Slovenska.
Ich bohatý stoosemdesiatročný vývoj si v tomto roku budeme pripomínať aj na stránkach Podbrezovana prostredníctvom čitateľskej súťaže. Vašou úlohou bude pozorne čítať a prostredníctvom ústrižkov odpovedať na otázky, ktoré nám následne zašlete do redakcie. V každom vydaní Podbrezovana budeme žrebovať jedného výhercu, ktorý bude vecne odmenený. O záverečnú cenu generálneho riaditeľa však budú súťažiť len tí, ktorí budú správne odpovedať na všetky otázky. V prípade, že si niektorou odpoveďou nebudete istí, alebo zabudnete poslať odpoveď, budete mať možnosť dvakrát využiť žolíka. Žolíkové kartičky budú náhodne „vložené“ k čitateľskej súťaži v priebehu jej konania.
Všetkým držíme palce a budeme radi, ak nám v priebehu roka budete posielať zaujímavé námety a tipy na príspevky do novín, ktoré úzko súvisia s históriou našej spoločnosti.
1. Súťažný text: Ako sa v našom regióne objavila železná ruda
Prvý súťažný text začneme trochu netradične, a to povesťou o tom, ako bolo v našom regióne objavené bohaté ložisko železnej rudy. Načrieme ďaleko do histórie, keď ešte Brezno nebolo slobodným kráľovským mestom, iba väčšou osadou Berezun nazývanou, do ktorej chodili kutači zo široka-ďaleka za ťažbou drahých kovov.
Jedného dňa prišiel do osady aj istý Joachim Steyg – najmladší z troch súrodencov chýrnej saskej baníckej rodiny. Rozhodol sa skúsi šťastie v povodí horného Hrona, pretože o tunajších náleziskách drahých kovov kolovali hotové legendy.
V osade Berezun bol však niekoľko rokov a márne hľadal zlato či striebro. Darmo aj s druhmi premýval a preosieval piesok zo studených horských bystrín a potokov, zbytočne kopali, napriek legendám žiadne drahé kovy nenašli. Čoraz viac jeho druhov i najatých kopáčov od neho utekalo. Veď dosiaľ len lopotili a výsledok nikde. Joachim sa ale nevzdával. Hnala ho istá sila, ktorú si ani on sám nevedel vysvetliť. Presvedčivý vnútorný hlas mu hovoril, aby ešte ostal a vydržal. Že námaha, nekonečné roky, mesiace a dni premývania v ľadových vodách i hľadania a kopania v strmých a nehostinných vrchoch, vo vetre a mraze, v daždi i páľave sa mu napokon vyplatia.
Už druhý týždeň blúdili vrchmi neďaleko hlavného hrebeňa, no stále bezvýsledne. Navyše už tretí deň nemohli pracovať, pretože nebo bolo zatiahnuté a takmer v jednom kuse pršalo. Joachim už nemal silu ani chuť upokojovať svojich druhov, ktorí mali toho všetkého plné zuby.
„Pane Bože, pomôž mi, prosím ťa,“ modlil sa podvečer, keď nádej na lepšie počasie bola v nedohľadne. „Veď vidíš, ako tu lopotím! Pomôž mi, aby som mal z čoho aspoň dlhy zaplatiť, ak mi už nechceš tunajšieho bohatstva dopriať!“
Odpovedali mu však len dažďové kvapky, čo sa práve prudšie spustili z tmavnúcej oblohy. Unavený Joachim sa oprel o kmeň jarabiny a zaspal. Dážď pomaly ustal, oblaky sa pretrhali a nahradil ich jasný mesiac v splne. Keď sa ten prehupol po oblohe tak, že osvietil svahy, kde práve spal, prisnil sa mu živý sen. V tom sne sa pred ním zjavil bradatý starec, celý v bielom, a opýtal sa ho, čo tu hľadá.
„Rudu a drahé kovy!“ odvetil. „Snažím sa nájsť trochu z podzemného bohatstva, aby som si prilepšil. Kvôli tomu som sem ďalekú cestu meral, ale šťastie ma akosi obchádza. Preto som tu aj s mojimi druhmi a preto hľadáme pod zemou.“
„Dobre teda! Si úprimný a čestný človek. Preto ti pomôžem. Ráno vystúp na temeno kopca, ktorý sa týči nad tebou. Tam začni kopať. Pod povrchom nájdeš železnú rudu i drahé kovy. Pamätaj si však, že tým bohatstvom nesmieš plytvať! Užívaj ho rozumne, lebo je to Boží dar. A teraz už spi.“
Ozvena jeho slov sa ešte chvíľu niesla dolinou a potom zanikla v nočnom vánku.
Ráno sa Joachim prebudil a chvíľu nevedel, čo si má o sne myslieť. Pomodlil sa a rozhodol, že začnú kopať na mieste, o ktorom vravel ten záhadný starec zo sna. Ostatným však radšej nepovedal, čo sa mu prisnilo. Hneď po raňajkách sa zbalili a zahli proti toku potoka. Pred poludním došli na vrchol a tesne pod ním začali kutať. Joachim nedbal na reptanie chlapov, ktorých neúprosne nútil kopať, hoci výsledok lopoty bol neistý. Už totiž nemal čo stratiť. Buď mu to vyjde a oni skutočne objavia drahé kovy, o ktorých hovoril sen, alebo je beznádejne stratený a neostáva mu nič iného, iba skoncovať so životom.
Po pár dňoch driny v podzemí narazili na niekoľko bohatých žíl železnej rudy. Joachim sa spokojne usmieval. Už nemusel chlapov prehovárať a nútiť ich do kopania. Sami sa, vidiac to bohatstvo, hnali do práce. Chýr o Joachimovom náleze sa rýchlosťou blesku rozletel dolinou Hrona a on si mohol vyberať tých najlepších kutačov. Hoci po čase zbohatol, nikdy nezabudol na svoj sen a baňu pomenoval Boží dar. Okrem nej po čase objavil aj nové žily, oveľa prístupnejšie. Objavil aj zlaté, strieborné aj medené žily.
Vrch, pod ktorým sa bane nachádzali, má meno Zingoty. Vzniklo skomolením nemeckého mena Segen Gotten, čo v preklade znamená Boží dar. Na jeho príkrych svahoch dodnes nájsť zvyšky háld, vchodov do štôlní i banských cestičiek, kľukatiacich sa pomedzi kosodrevinu.
Povesť podľa predlohy P. Urbana z knihy Čertova svadba (Povesti zo stredu Slovenska)
