Medzi Podkonicami a Slovenskou Ľupčou sa zachovali zvyšky vápencov zo starších treťohôr, v ktorých sú známe nálezy schránok viacerých druhov morských mäkkýšov – numulitov. Numulity tu žili v dobách, keď celé okolie pokrývalo more. Nálezy schránok odumretých mäkkýšov sú okrúhle a pripomínajú mince, preto celé nálezisko nesie chotárny názov Peniažky.
Nad obcou Priechod, nad Bielou skalou. stál kedysi Hrádok. Nebolo by to nič zvláštne, veď hrádky a hradiská boli voľakedy po oboch stranách Hrona až po samé Brezno. Nuž ten priechodský Hrádok stál vtedy, keď v Ľupči ešte kráľovský hrad nebol. Hrádok nad Priechodom sa nepýšil ani tak svojou veľkosťou, ale čímsi iným. Ba skôr, kýmsi iným – svojou rozmarnou, namyslenou a ľahkovážnou paňou. Mladá pani bola vraj i veľmi krásna, no pre poddaný ľud nebola žiadnou pýchou. Ten by skôr uvítal rozvážneho a múdreho pána, ktorý by sa i chudoby vedel zastať i poriadok v dedine udržať. Krásna pani však o vydaji nechcela ani počuť. Načo aj. Bohatstvo mohla slobodne utrácať a pýchu pestovať. A to sa jej celé roky dobre darilo. Pytačov priam od prahu vyháňala a s úškľabkami posielala ta, odkiaľ prišli. Ani jeden nebol pre ňu súci. Jeden mal nepeknú tvár, iný krivé nohy, tamten brucho ako sud, henten prišiel na vychudnutej mrcine… Pytači odchádzali s dlhými nosmi a v duchu možno i radi, že neskončili v žalári, lebo pani mala aj taký zvyk – opovážlivcov do temnice zatvoriť.
Rôčky hrádockej panej pomaličky, ale viditeľne z krásy uberali a nápadníkov bolo čoraz menej. Omrzelo ich už poklony strúhať, svadobné dary predkladať.
– Všetkým prejdem cez rozum. Vydám sa za koho budem chcieť a kedy budem chcieť, – pomyslela si pani.
Ako tak z okna vyzerala a vlasy si prečesávala, priletel na okenný rám čierny havran.
– Neľakaj sa, ale vypočuj ma! – otvoril zobák a ľudskou rečou prehovoril. – Čas tvojej krásy je na vrchole a pytač pred bránou. Ak mu svoju ruku dáš, budeš s ním vládnuť v podzemnom kráľovstve, najväčšom na svete. Otváraj bránu a vpusť pána na čiernej paripe!
Podivný havran odletel a krásna pani nelenila. Potešila ju myšlienka byť vládkyňou v najväčšom kráľovstve. O chvíľu už na nádvorí stál koč so šiestimi paripami a z koča vystúpil pán v čiernom odetý, vlasy ako havran, oči ako uhoľ. Klenoty jej k nohám položil, o ruku požiadal. Krásna pani bez rozmýšľania zvolila.
Na Hrádku sa pytačky oslavovali hodovaním, aké priechodský chotár dovtedy, ani potom nezažil. Márnivosť panej prekročila medze. Jedlo, pilo a zabávalo sa bez prestania. Keď tu zrazu budúcemu ženíchovi spadla vidlička pod stôl, ona sa zohla, že mu ju zodvihne. Bola by pre neho hocičo urobila, len aby si ho čo najviac pripútala. Ako tak urobila, vo chvíli zmeravela. Zbadala, že jej nastávajúci má namiesto nohy čertovo kopyto. Hneď pochopila, koľko bije i čo za podzemné kráľovstvo jej on sľuboval. Vystrašená utekala od stola a v pomätenosti kričala, že ona sa veru za čerta nikdy nevydá.
– Sľub si mi dala a ten platí! Nebudeš ma ty za nos vodiť! Budeš mojou! – Čertisko sa ukrutne rozhneval a plesol bičom. V tom okamihu sa čerti prihnali, schytili Hrádok a niesli ho smerom k východu slnka. Hrádok bol však aj pre čertov ťažký. Medzi Podkonicami a Ľupčou s ním poriadne zatriasli, aby si ho trochu odľahčili. Všetky zlaté dukáty na tom mieste z neho vytrúsili. Tie, len čo na zem dopadli, hneď sa na kameň obrátili a to miesto sa odvtedy nazýva Peniažky. Ale čertom sa ani tak ťažký Hrádok ďalej niesť nechcelo. Zhodili vám ho oni rovno na najbližší kopec, čo nad Ľupčou stál. A tam ostal až dodnes.
Povráva sa, že okrúhle odtlačky v kameňoch, ktoré na Peniažkoch aj dnes môžete nájsť, sú práve tie skamenené čertovské dukáty, ktoré boli nesené ako svadobný dar hrádockej panej.
