V hoteli Stupka na Táľoch sa od 30. septembra do 5. októbra rekreovali bývalí československí top športovci, ktorých sme sa opýtali:
- Kto alebo čo bolo motivujúce pre vašu športovú disciplínu?
- Spomeniete si na prvé kluby a úspechy na najvýznamnejších podujatiach?
- Kde smeruje slovenský šport v tejto disciplíne dnes?
- Ako sa cítite na Táľoch?
„Moja kariéra bola intenzívna, ale veľmi krátka…“
Ľubor ŠTARK, rýchlostná kanoistika K4, K2 a K1, majster a reprezentant ČSSR
- –Ako chlapci sme vyrastali pri Dunaji a venovali sa rôznym športom. Po prvý raz som sa dostal aj do lodenice, pôsobili tam otec aj strýko a začal som sa venovať rýchlostnej kanoistike. Účasť na viacerých podujatiach v ČSSR ma motivovala k ešte systematickejšej práci. S kanoistikou som začal neskoro, v 16-rokoch. Výhodou tohto prírodného športu je, že sa mu môžete venovať od detstva až dovtedy, kým vám sily stačia. Ešte aj dnes sa zúčastňujem 22 kilometrového maratónu. Tohtoročný sa konal 10. septembra a v kategórii 45+ sa mi darí porážať aj mladších pretekárov. Myslím si, že stále je potrebné pre zdravie robiť to, čo človeka baví, ja športujem.
- -Rok som pôsobil v turistickom klube Dunajčík (1969) a od zriadenia (1970) dodnes, som členom Slávie UK, až na rok, kedy som počas vojenčiny pôsobil v Dukle Trenčín. Slávia zastrešuje rôzne športové disciplíny, a tak som sa stretával s reprezentantmi a mohol si s nimi merať sily. Prvé športové úspechy nedali na sa seba dlho čakať. V roku 1971 som sa nominoval na niektoré juniorské podujatia. Naša K4 si vybojovala titul majstra ČSSR (1972) a v K2 sme boli 2. Potom som sa zameral na K1 s tisícmetrovou traťou. Zúčastnil som sa aj MS vo fínskom Tampere (1973) a v Belehrade (1975), kde sme skončili 4. Štartoval som na dobre obsadených regatách v Sofii (2.) a v Moskve (8.). Dosiahnuté výsledky mi vyniesli nomináciu na Olympijské hry do Montrealu (1976). Bola to moja prvá cesta do zámoria. Ako 23-ročný som mal vtedy málo profesionálnych skúseností, chýbali mi medzinárodné kontakty a poznatky o konkurencii. Prebojoval som sa však do finále, kde som skončil 9. Moja kariéra bola intenzívna, ale veľmi krátka, ukončil som ju ako 25-ročný. V jej priebehu ma motivovala túžba niečo dosiahnuť a sám sebe niečo dokázať.
- –Myslím si, že to, čo chýbalo kedysi nám, dnešní športovci majú. Môžu sa dostať do top tréningových skupín, na najlepšie trate a k uznávaným trénerom. Ja som vždy bojoval len proti stopkám a sám so sebou. Dnes som šťastný, že kanoistika, či už rýchlostná alebo na divokej vode, dosahuje svetové výsledky. Vďačí za to skutočnosti, že športovci, tréneri a manažéri dostali možnosť oboznámiť sa s metódami, ako sa to robí vo svete. Nestrácajú kontakt so svetovou špičkou, do ktorej aj oni patria. Platí to aj pre iné športové disciplíny, keď stratia kontakt utiahnu sa do ulity, výsledkami upadajú. Za najdôležitejšie považujem osloviť mladú generáciu, motivovať ju a materiálne zabezpečiť. To sme my kedysi mali zadarmo, kompletný servis – športoviská, vybavenie. Je potrebné prebudiť v mládeži (10-19 ročných) záujem o šport, ktorý nielen zdokonaľuje vývoj každého jednotlivca, ale ho aj učí disciplinovanosti, sebaovládaniu, siahnutiu aj nad limit svojich síl.
- –Na Táľoch je krásne, páči sa mi tu. Máme dobrý program, zahrali sme si golf, pozreli jaskyňu v Bystrej a chystáme sa na prehliadku hradu Ľupča. Využívame wellnes a služby maséra. Cítime sa tu ako doma.
„Dnes je to oveľa ťažšie.“
Božena MAŽGÚTOVÁ BIROŠOVÁ, 215 násobná reprezentantka v hádzanej, štvornásobná majsterka ČSSR (na konte má 480 gólov), zaradená do Siene slávy slovenskej hádzanej v roku 2014
1.-Začínali sme v základnej škole, kde sme sa venovali všetkým športovým disciplínam, mne sa zapáčila hádzaná. Ako 14-ročná som sa dostala do Strediska vrcholového športu v Košiciach, dokončila som tam aj základnú školu.
2.-Pôsobila som v klube VSŽ Košice a dostala sa do reprezentačného tímu junioriek. V 1977 sme hrali na MS v hádzanej žien v Bukurešti, kde sme skončili na 8. mieste. Vtedy som sa rozhodla ísť do Trenčína k ženám, nakoľko v Košiciach dorast končil. Hrala som tam šesť rokov, ako 18-ročná som už bola v reprezentačnom tíme žien. V roku 1982 som prestúpila do klubu ZVL Prešov, ktorý mal prvotriedne podmienky pre mužskú a ženskú hádzanú. Boli sme výborná partia, ktorá odštartovala úspešnú kariéru. Štyrikrát sme si vybojovali majstrovský titul (1984, 1986, 1987, 1989) a v decembri 1986 sme na MS v Holandsku boli 2. Po tomto výsledku som sa dostala do Výberu sveta v Rakúsku. V roku 1988 sa náš tím nominoval na 24. LOH do Soulu, kde sme skončili 5. Nepostúpili sme medzi štyri najlepšie družstvá a to bolo pre nás veľkým sklamaním. Nechýbali slzy, veď Juhoslovanky sme porazili o 5 gólov a do postupu nám chýbal už len jeden.
Olympiáda bola pre mňa pocitovo jedinečný zážitok. Na majstrovstvách sveta sme sa stretávali len s hádzanárkami, ale olympiáda, tam boli top športovci z celého sveta.
Boli to, pre mňa a ešte aj dnes sú, neskutočné zážitky. Stretli sme tam Steffy Grafovú, Miroslava Mečířa…
Zo zdravotných dôvodov sa už v súčasnosti hádzanej nevenujem, dala som sa na tenis a aj ten som musela nechať. Nakoniec som presedlala na bicykel a navštevujem fitnescentrum, skupinové cvičenia. Bez pohybu by som nemohla existovať.
3.-Súčasné problémy v tomto športe súvisia s financiami. My sme už v stredisku vrcholového športu mali všetko hradené. Dnes je to oveľa ťažšie. Kluby by mali najradšej aj sto reprezentantov, o ktorých sa ale musia finančne starať rodičia. Tak to nejde. Viac by sa mal zapojiť štát, prípadne sponzori. Mladé juniorky nechodia nikde, nepostupujú, medzinárodné styky sú slabé. Ak nepoznáte konkurentky, ich hru, stagnujete. V tom vidím najväčšie nedostatky, veď my sme kedysi bili Dánky, Nórky, ktoré dnes vládnu tomuto športu, sú niekoľkoročnými majsterkami sveta.
4 -Na Táľoch som tretíkrát, na Stupke premiérovo. Som šťastná, že nám niečo takéto zorganizovala nadácia SOV. Som v tejto prekrásnej prírode spolu so športovcami, s ktorými sa nemám inak šancu stretnúť.
„Boli to úžasné roky zážitkov, zaujímavých ľudí a krajín.“
Gabriela HANULÁKOVÁ, atletika, mnohonásobná majsterka a reprezentantka ČSSR, SR
1.-Začínala som v rodnom meste, kde pán Farfriták st. robil výber športovo nadaných detí v ZŠ v Trnave. Pod jeho vedením som trénovala vrhačské disciplíny od r. 1973. Do reprezentačného výberu na ME juniorov v Aténach som sa dostala v r. 1975 a obsadila som dve 5. miesta. Ešte teraz si pamätám, že limit na nomináciu bol v guli 15 metrov. Podarilo sa mi to na medzištátnom stretnutí v Ostrave. Európskeho šampionátu sme sa zúčastnili dvanásti, dlhé roky vynikajúci, atléti (oštepárka Drahuna Andrejová, diaľkár Jaroslav Priščák, diaľkár trojskok Jardo Křivka, vytrvalec Milan Slovák, viacbojárka Vanda Nováková, výškari Ctibor Nezdařil a Jan Amler…). Na Svetovej univerziáde v japonskej Kobe som v hode diskom bola 4. Tvorili sme tam minivýpravu, v ktorej som trénovala s Karolom Šulom, Remikom Machurom, Elenou Révayovou a Marcelom Gérym.
2.-Začínala som v Slávii Trnava (1973-76), nasledovala Slávia UK. Predtým mal o mňa veľký záujem manžel Helenky Fibingerovej, ale rodičia nechceli, aby som strednú školu absolvovala v Ostrave a na vysokej neotvárali odbor, ktorý som chcela študovať. Z toho dôvodu som z Bratislavy každý mesiac dochádzala na týždeň do Ostravy, trénovať s Helenkou. Na LOH v Moskve (1980) som sa nedostala do finále, boli tam úžasné diskárky, vrhali okolo 75 metrov (Nemky, Rusky, Bulharky, Kubánky). Môj osobný rekord 64 metov, oficiálne platný rekord SR v hode diskom, je z roku 1983. Vzťahy so športovcami z bývalej ČSSR udržujem dodnes (Imro Bugár, Gejza Valent, Ondrej Železný, Zděnka Šilhavá…) a preto mi bolo veľmi ľúto, keď sa naša republika rozdelila. Milujem šport, bol nielen záľubou, stal sa aj mojim zamestnaním. Boli to úžasné roky zážitkov, zaujímavých ľudí a krajín.
3.-Pôsobím v Športovom gymnáziu v Bratislave, ako šéftrénerka v sekcii atletiky. Podieľam sa na športovom raste talentov, napr. olympionikov – tenistu Andreja Martina, atléta Martina Kučeru, A. Biciana, J. Pelikána…. Najnovšie pripravujem dorastenku – prekážkarku Bibianu Tvrdoňovú na ME 2018.
Situácia v atletike je veľmi zlá, všetko je na rodičoch. Tie vybudované športové haly nielen v Bratislave, boli zrušené, zbúrané. Je to veľká hanba, veď nemáme poriadny tartanový štadión.
4.-Na Táľoch som už bola viackrát na pretekoch s našimi zjazdovými lyžiarmi. Hory milujem, cítim sa tu veľmi dobre. Som v kolektíve ľudí, s ktorými si mám čo povedať, sú mi blízki a k tomu všetkému nám prialo aj počasie.
„Som bojovníčka, nevzdávam sa.“
Alica CHLADEKOVÁ – GROFOVÁ, zaslúžila majsterka športu, najúspešnejšia športovkyňa ČSSR
1.–Bola som veľmi hyperaktívne dieťa, vyrastala som medzi chlapcami, tak sme hrali futbal, hokej, neskôr to boli motorky. K ping-pongu som sa dostala na rodinnej dovolenke v Orlických horách, mala som osem rokov. Spolu s otcom a bratom sme po návrate roztiahli jedálenský stôl, dali naň dosku a pinkali si. Hrávala som aj v sokolovni a v ZŠ v rodných Vajnoroch. V priebehu roka sme chodili na ligové zápasy do Rače, a tak nás otec spolu s bratom prihlásil do klubu. Ako 13-ročná som už hrala 1. celoštátnu ligu za ženy a stala sa členkou juniorskej reprezentácie ČSSR.
Veľmi som vďačná svojim rodičom za ich lásku, trpezlivosť, porozumenie a tiež nemalú finančnú podporu. Otec sa staral o môj športový rast. Bol veľmi prísny, vždy mi vravel: „Ak niečo robíš, rob to poriadne“. Snažila som sa jeho slová naplniť.
2.-V klube Lokomotíva Rača som hrala 15 rokov, nasledovalo dvojročné pôsobenie v Lokomotíve Bratislava, v TSMB Trnávka (1985-87) a Globus Viedeň (1988-90).
Počas môjho 13-ročného pôsobenia v reprezentácii som získala spolu 20 medailí. Vo svetovom rebríčku som bola na 4. mieste. Zúčastnila som sa 5x ME juniorov so ziskom 8 medailí (2 zlaté, 3 strieborné a 3 bronzové), 4x ME žien (4 strieborné a 2 bronzové), 4x MS (1 strieborná a 3 bronzové), akademických MS (1 zlatá, 1 strieborná). Z domácich šampionátov mám 20 zlatých, 6 strieborných a 2 bronzové medaily. K najväčším úspechom patrili: MS v Nagoji (1971), kde som prebojovala do osemfinále vo dvojhre a získali sme bronz v družstvách. V Sarajeve (1973) som bola vo dvojhre vo finále (stále som poslednou Európankou – finalistkou) a 3. miesto sme získali v zmiešanej štvorhre. V roku 1973 som sa v Hannoveri stala akademickou majsterkou sveta a 2. sme boli v družstvách. V tom istom roku som sa stala najúspešnejšou športovkyňou Slovenska a 5. v Československu. Kariéru som bola donútená skončiť v roku1976 po zisku striebornej medaily na ME v Prahe. Napriek desiatkam medailí som do reprezentácie nebola zaradená, a to som mala len 24 rokov… Veľmi ma mrzí, že stolný tenis nebol olympijským športom, splnil by sa mi veľký sen.
Po ukončení FTVŠ som nastúpila do zamestnania na telovýchovnej škole a venovala sa školeniu trénerov. Veľmi som chcela byť trénerkou, využiť skúsenosti z vrcholového stolného tenisu podložené vzdelaním, byť prvou profesionálnou trénerkou – ženou u nás. Žiaľ, toto prianie sa mi napriek snahe nikdy nesplnilo z dôvodov, o ktorých sa nerada zmieňujem. Paradoxne, viac ponúk som dostala zo zahraničia, čo by však znamenalo emigráciu, a to som nechcela. Tá posledná prišla v roku 1995 z Rakúska na post reprezentačnej trénerky, osud mi však neprial a musela som ponuku odmietnuť z vážnych rodinných dôvodov. Pracovala som 13 rokov na marketingu a v reklame, popri tom som do uplynulého roka viedla krúžky v ZŠ.
3.-V posledných rokoch na stolný tenis veľmi nechodím, som sklamaná
z toho, akým smerom sa už dlhé desaťročia uberá. Napriek tomu talenty sa stále objavujú. Športu by sa malo venovať viac pozornosti a finančnej podpory, žijeme veľmi hekticky, šport by mal posilniť naše zdravie a ten vrcholový stále dokazuje, akých vynikajúcich športovcov, napriek veľkému finančnému deficitu, na našom malom Slovensku máme. Veľmi by som si želala, aby bol šport dostupný nielen solventným, aby štát odbremenil rodičov od veľkej finančnej záťaže, ktorú si športovanie vyžaduje.
4.-Ani do zahraničia chodiť nemusíme, bola moja prvá veta, keď som sa ocitla na tomto golfovom ihrisku. Na Táľoch som dlho nebola, veľa sa zmenilo, je tu nádherne. Cítim sa tu výborne, všetko vnímam len v superlatívoch – od personálu, stravy, až po ubytovanie,
