Mnohokrát na ochranu životného prostredia upriamujú pozornosť najmä mladí ľudia. Sú práve oni poslednou generáciou, ktorá môže zmeniť svet? Aj o tejto téme sme sa rozprávali s Leou Daxnerovou, študentkou 4. ročníka gymnázia Súkromnej spojenej školy Železiarne Podbrezová, ktorej téma ekológie nie je cudzia.
Prečo je podľa teba také dôležité hovoriť o ochrane prostredia, kde žijeme?
– Situácia je alarmujúca a katastrofické predpovede toho, čo nás čaká a neminie, sa na nás hrnú z každej strany. Musíme si uvedomiť, že neexistuje žiadna „Planéta B“, na ktorú by sme sa mohli presťahovať a začať odznova. Zrejme by to však bolo úplne zbytočné, pretože bez akýchkoľvek znalostí o ochrane prostredia by sme skôr či neskôr skončili tam, kde sme teraz. Ak sa však o to, čo sa deje začneme zaujímať, môžeme ten pomyselný vlak s názvom „Ekologická katastrofa“ aspoň čiastočne spomaliť a zvrátiť osud podobný tomu, ktorý bol vykreslený v rozprávke WALL-E.
Čo pre teba znamená pojem „udržateľnosť“?
– Myslím si, že moje chápanie udržateľnosti sa až tak dramaticky nelíši od jej skutočného významu. Udržateľnosť vnímam ako súbor spôsobov a aktov, ktorými denne prispievame k zachovaniu planéty pre ďalšie generácie v takej forme, ako ju poznáme dnes – či už ide o ochranu biotopov i druhov, ale aj o maličkosti, akými je obmedzovanie plastov či využívanie obnoviteľných energií.
Ako sa dá jednoducho prispieť k zelenšiemu prostrediu?
– Mnohokrát, najmä v diskusiách na Facebooku, sa stretávam s názorom, že žiť udržateľnejšie je príliš náročné. Ja však zastávam názor, že je to jednoduchšie ako sa zdá. Spôsobov, ako prispieť k zelenšiemu zajtrajšku, je nespočetne veľa – triedenie odpadu, obmedzenie jednorazových plastov, podporovanie lokálnych značiek a producentov, zníženie konzumácie živočíšnych produktov atď.
Ľudia si však myslia, že boj za lepšiu planétu sa riadi heslom „všetko alebo nič“, a teda buď budem robiť všetko naraz alebo sa na to môžem rovno vykašľať. Realita je však úplne iná a nádherne ju vystihuje citát Anne Marie Bonneauovej: „We don’t need a handful of people doing zero waste perfectly. We need millions of people doing it imperfectly.“ Voľne preložené ako: „Nepotrebujeme hŕstku ľudí praktizujúcich zero waste dokonale. Potrebujeme milióny takých, ktorí to budú robiť nedokonale.“ A ja s ňou plne súhlasím.
Mnohí hovoria, že teraz vyrastá posledná generácia, ktorá môže tento svet zmeniť (z pohľadu ekológie) k lepšiemu. Stotožňuješ sa s týmto tvrdením?
– Jednoznačne. Mnohí by mohli argumentovať tvrdením, ako napríklad: „Prečo by som sa mal/a trápiť tým, čo sa bude diať s planétou o pár tisícročí neskôr, keď sa toho aj tak nikdy nedožijem?“ Po prvé, situácia je alarmujúca a my sa už viac nerozprávame o horizonte niekoľkých tisícročí, ale desaťročí. A tiež, nie je to tak trochu sebecké? Naša planéta je tu už niekoľko miliárd rokov a aj napriek tomu sme dostali šancu obývať ju. Pokiaľ boli generácie pred nami schopné správať sa k nej dôstojne, prečo by sme tak nemohli učiniť aj my? A prečo by sme nemohli obetovať štipku zo svojho voľného času (ktorý často strávime len bezvýznamným scrollovaním sociálnych sietí) na to, aby mali aj deti našich detí možnosť obývať miesto, ktoré my teraz nazývame domovom?
Čo je podľa teba najväčším ekologickým problémom našej planéty?
– Z pozície študenta strednej školy sa neodvážim povedať, čo je najväčším ekologickým problémom. Ako som však už spomínala, každý jeden z faktorov – či už sa bavíme o fast fashion, nadmernom konzume, odlesňovaní, atď. – prispieva svojou troškou k tomu, v akej situácii sme sa ocitli.
Čo robíš pre „lepší život na planéte“ ty?
– Vo svojom „boji“ za udržateľnosť sa snažím riadiť už spomínaným citátom Anne Marie Bonneauovej, a preto, aj keď sa niekomu možno moje činy zdajú ako maličkosti, pre mňa sú tou povestnou troškou, ktorú pre zlepšenie planéty robím ja. Triedenie odpadu je súčasťou našej domácnosti už od nepamäti a dovolím si tvrdiť, že je to niečo, čo pre dobro planéty v súčasnej dobe robí každý. Miesto používania jednorazových plastov sa snažím využívať iné materiály – namiesto plastovej fľaše používam hliníkovú, miesto igelitových tašiek zas látkové či papierové.
Tiež sa snažím minimalizovať automobilovú prepravu – uprednostňujem hromadnú a na miesta vzdialené len pár kilometrov nemám problém dôjsť pešo či na bicykli. Vskutku pekným (a pre mnohých netradičným) zvykom, ktorý doma dodržiavame, sú bezmäsité dni. Okrem toho sa snažím obmedzovať živočíšne produkty a nahrádzať ich rastlinnými. Musím sa však priznať, že je tu stále množstvo bodov, na ktorých musím zapracovať. Nakupovanie oblečenia vo fast fashion obchodoch je stále niečím, čo zo svojho života nedokážem stopercentne odstrániť. Snažím sa však túto neresť odčiniť aspoň čiastkovým nakupovaním v secondhandoch či v internetových bazároch.
Ako by podľa teba vyzeral dokonalý svet?
– Táto otázka ma mierne zaskočila a musím povedať, že som premýšľaním nad odpoveďou strávila asi najviac času. Predstáv o dokonalom svete som mala niekoľko, sebakriticky však musím uznať, že boli skôr utopistické, než uskutočniteľné. Došla som ale k záveru, s ktorým sa zrejme stotožňujem najviac. Nepotrebujeme dokonalý svet. Potrebujeme len o štipku lepší – udržateľnejší, zelenší, menej znečistený, plný uvedomelých ľudí, ktorí si nepodrážajú nohy, no práve naopak – pomáhajú si. A, úprimne, tento obraz nie je nedosiahnuteľný. Stačí len tak málo – začať od seba.
